Marcheggské mosty

Táto udalosť mi dala viac ako som si len vedel prestaviť. Či už pocit z dobre odvedenej práce alebo fakt že v tele som mal konečne viac krvi ako alkoholu spôsobil že som sa cítil skvele. Najprv som sa postaral o zvyšné telá ktoré skončili v Morave a pod zemou, potom som sa vyhral z čistením kufra nad ktorým som strávil vyše tri hodiny. To že Jakub je mŕtvy som nevedel ale myslím si že by ma to vtedy nijak moc neovplyvnilo narozdiel od Márie ktorá touto správou ktorá už navštívila jej príbytok trpela každou hodinou viac a viac až jej pocity vyústili do hlbokej agónie ktorá však čoskoro prejde. Nechajme však teraz našu precitlivenú Máriu prechádzať jej smútkom samotnú a pozrime sa čo robil večne rozladený pán S. po odchode od Romana.

„Ako len chýry a legendy môžu ospievať človeka, tak len faloš klamstvo môže plodiť“ mrmlal si popod nos pán S. keď si zapisoval túto „múdrosť“ do svojho notesu, a myslel na človeka, o ktorom sa mu do uší donieslo pár povestí z východu. Jeho odvaha vraj nemala hraníc, smial sa zákonu do tváre a drzo ho provokoval aby nakoniec vždy ušiel zo zdravým krkom, bojoval vraj za troch, a odmietal vodcovské pozície práve kvôli pachu krvi. A čo bolo najhoršie bol údajne v jeho rajóne. Áno, mali pravdu, veď Roman taký vlastne bol. Vysmieval sa zákonu, bol drzý, a keď sa raz za čas trochu zamyslel a dopredu sa vyzbrojil, mohol pokojne bojovať aj za desiatich.

„Oživiť legendu“ mrmlal si popod nos najbližšiu poznámku pán S, keď v tom mu zazvonil mobil.

-Prosím.

-Počúvam.

-Zariadim. Boli jediné tri slová na ktoré sa pán S. zmohol, zatiaľ čo na druhej strane sa ozývali slová tiež značne podráždené lebo neboli vyslovené z vlastnej vôle. Tie slová zneli takto.

-Nepros a počúvaj, ty mrcina, mám pre teba ďalšiu prácu.

-Tak sa mi to páči. Musím sa stretnúť z Romanom ktorého meno odteraz bude znieť (šum v telefóne) a do troch dní ho pošleš do Moskvy.

„Dobre, spolieham sa na vás“ povedal hlas na konci telefonátu, na druhom konci kontinentu. Tento západ Ruska tak strašne nemal rád, až hrôza. Aj keď si to možno neuvedomujeme, práve sa rozprávame o nadmieru vzdelanej osobe z extrémne vysoko vyvinutým zmyslom pre umenie. Celý život zasvätil štúdiu Rusko-Francúzskych vzťahov, od napoleonských vojen až po súčasnosť, a štúdiu Ruskej literatúry. Niet sa čo diviť že za celý život nenašiel šťastie a utápal sa v zlom umení a kvalitnom koňaku. Až kým sa nedostal cez jeho mnohoročné štúdium k Rusko-Francúzskemu obchodu a čiernemu Rusko-Francúzskemu obchodu. Až tam spoznal moc peňazí a keď si kupoval jeho prvý športový čln uvedomil si možno práve tie mu pomôžu nájsť šťastie a tiež si uvedomil že viac ľudí dokáže zarobiť viac peňazí, obzvlášť však ak mu tí ľudia budú patriť. Preto začal zháňať šikovných ľudí, hlavne jazykovo a spoločensko-diplomaticky, ale aj fyzicky či technicky a organizovať ich do Bratva Solntsevskaya ktoré bolo stále väčšie a väčšie a práve sem mal tú česť vstúpiť Roman. Mimochodom, neviete kde je? Poďme ho pohľadať.

Nenájdeme ho ani v svätyni, ani v jej blízkosti, či iných obvyklých miestach, ale na Sandbergu, chránenej oblasti pri Devínskej Novej Vsi. Na vrchole pieskovcového kopca sa Roman vynímal oproti poludňajšiemu slnku ako modla zo starých čínskych filmov. V poslednom čase sem chodil pravidelne počas zlého počasia cvičiť, lebo pri zachmúrenej oblohe mal impozantný výhľad a celé toto miesto ho napĺňalo určitým uspokojením. Aj dnes sa zmrákalo a zdvíhal sa vietor, takže tu hore bolo ľudoprázdno a mohol som sa naplno venovať cvičeniu kung fu v prírode, kde som mal najoptimálnejšie podmienky na zocelenie tela aj ducha. Beh v daždi v lese, zhyby na konároch v korunách stromov, brušáky zavesený hlavou dolu zo stromov, činky nahradené kameňmi a starými pňami, namiesto boxovacieho vreca stromy, a štrkovitá hlina na zocelenie prstov. Presne toto som mal v pláne, až pokiaľ sa u mňa nezastavil pán S., oblečený „pre zmenu“ v čiernom obleku, ku ktorému sa sa strašne nehodili vibramky ktoré mal na nohách, no ako tak to kompenzovali kožené čierne šoférske rukavice na ktorých sa vynímali kvapky vody. Ako to ten chlap robí, že sa len tak objaví vedľa mňa to dodnes nechápem.

-Nie som z toho nadšený, no musím ťa poslať preč.

-Kam preč?

-Veľmi ďaleko.

Stál som tam, a nechápavo na neho pozeral, zatiaľ čo kvapky dažďa ktorý sa k nám stihol prebojovať cez koruny stromov mi stekali po tvári. Celá scéna vyzerala celkom sympaticky, a keby že som žena, možno aj slzu vyroním. No bohužiaľ žena nie som a môj osud sa po celej dĺžke diametrálne líši od plaču v lese. Aká to smola.

Kufre som mal pobalené celkom rýchlo, nevedel som že môj návrat na Slovensko naplánovaný nie je, tak som si pobalil len pár tričiek, mikinu, bundu, nohavice, a spodné prádlo. Všetko ostatné som nechal v svätyni a vydal sa za všetkými známymi rozlúčiť sa. Majka môj odchod zobrala vcelku dobre, pofajčili sme, vypili dve...mno...dobre... tri kávy, rozlúčili sa, a mohol som ísť za Jakubom, kde som sa dozvedel už akurát kde má hrob. Túto informáciu som ihneď zúžitkoval a zamieril tam, ako aj auto ktoré ma prenasledovalo už dobrú polhodinu, no ja som ho kvôli ostatným okolnostiam nezaregistroval. V aute sa viezli traja muži tmavej pleti, ktorý k nám prišli z blízkeho východu za jediným účelom. Zlikvidovať ma. Oblečené mali nechutné elastické kombinézy, ktoré im ale dovoľovali maximálnu slobodu pohybu a maximálnu tichosť. Sledovali ma až na cintorín, kde sa dostali z druhej strany a prekvapili ma pri tri a pol metrovom kríži uprostred malého cintorína. Jeden z nich mal veľké kladivo, také aké sa používajú na rozbíjanie betónu, ostatný dvaja mali niečo medzi veľkým kukri a malou mačetou. Boli zjavne majstrami svojich zbraní lebo sa s nimi na mňa oháňali veľmi isto, pričom každý krok robili automaticky, no nie zautomatizovane. Najväčší arab z kladivom, z tvárou ľúbeznou ako wrestler Great Khali ma pomaly ale isto zatláčal chrbtom k náhrobku môjho priateľa a tesne pred dopadom jeho kladiva som uskočil doprava a len zázrakom ma minul. Vedel som že sa do súboju nesmú miešať emócie no keď som videl ako jeho obrovské kladivo drtí náhrobok môjho priateľa, navrela mi od hnevu žila na spánku, a to rozhodne nebolo pre araba dobré znamenie. Zahnal sa na mňa neohrabaným pohybom ktorý som zľahka vyblokoval, len také ťuknutie no stačilo na to aby som vyviedol nepriateľa z rovnováhy. Zapotácal sa, načo dostal otvorenou dlaňou zboku do sánky presný úder ktorý vytiahol obrov kĺb a zaslepil ho bolesťou. Nasledoval kop s prískokom s ktorým som vytlačil zbytky vzduchu z jeho hrudníka a otočil som sa na druhých dvoch arabov. Prvý na mňa hodil jeho mačetu, no nanešťastie pre neho som ju zachytil, hodil späť a preťal jeho os femoralis. Padol na zem v teatrálnom filmovom výkriku, neveriacky pozeral na zbytok nohy ktorý ležal na zemi a kýpeť ho hojne zalieval krvou. Nemá viac ako tridsať sekúnd života pred sebov. Tretí arab medzitým stihol obehnúť pár náhrobkov, takže sa začala naháňačka o život. Asi tri minúty som ho prenasledoval medzi upravenými aj zanedbanými hrobmi keď ma napadla spásonosná myšlienka a trafil som ho kameňom do hlavy. Náraz ho vychýlil z trasy a ten nebohý muž, ktorý nevedel z kým si začal dopadol na hrob a zlomil si dve rebrá. Aspoň toľko mu trčalo z hrude Rozhodol som sa ich umlčať a pochovať (veď sme na cintoríne) no nezabiť. Veľkým kladivom som im podrvil kolená a lakte, okamžite upadli od bolesti do bezvedomia, takže keď som ich oslepil a odrezal jazyky načo som rany zatavil mojim zapalovačom aby nevykrvácali, spali, a zbytočne nevrieskali. Viete, veľa ľudí si myslí že keď niekomu vyrežete jazyk, onemie. Pravda je taká že len prestane artikulovať, no pokiaľ má hlasivky stále môže kričať. Čo je rozhodne plus pre nich pretože aj keď som ich napchal do hrobu ktorý mal uvoľnenú náhrobnú dosku, keď budú kričať tak ich do troch dní nájdu. Dúfam. Inak, bude v hrobe o tri mŕtvoly viac. Bol čas ísť na letisko.

Naše letisko ma zas a znova neohúrilo, dva zavreté bufety, jeden novinový stánok, a meškajúce lietadlo. Zato ruské Domodedovo bolo o inom. Cesta tam trvala dve hodiny a tridsať päť minút, no stálo to zato. Moskva je kolos. Bolo mi jasné že som tu pracovne a mám tu hromadu povinností, no aj tak som sa tešil ako sa prejdem po Červenom námestí, pozriem sa na Lenina, a hlavne, ako si zabehám pri rieke Moskve, v nádhernom parku pri škaredej rieke. Dohromady vyzerajú ako jing a jang. Hneď pri lietadle ma čakal silno opálený blondiak z tvrdým prízvukom. Vlasy nagelované dozadu, čierna kožená bunda, biela košeľa, „tesiláky“ a strašne ošúchané lakovky no o to viac naleštené, z neho robili typického, viac ukrajinského ako ruského mafiána, podvodníčka a plejboja.

-Veľa som počul o schopnostiach vašej sily. Spustil z lámanou slovenčinou úctivo rozprávať, čo ma dosť zaskočilo.

-Teší ma že hovoríte mojim jazykom, čo pre vás môžem urobiť?

-Od dnes sa budete učiť päť hodín denne po rusky a päť hodín tvrdo cvičiť, tri hodiny mať voľno a zbytok budete jesť a spať. Budete sa učiť a cvičiť toľko až sa nestanete Rusom. Budete sa učiť nárečia, slang, zvyklosti, skrátka, spolu z novým menom je z vás nový človek

-Aby som pravdu povedal, trochu ma zaskočila vaša prudkosť ale myslím si že nemám na výber. Vyslovil som svoju obavu a pomyslel si prečo každý koho stretnem a vyzerá ako ultimátny kokot zlúčený spolu z natrávenou uhorkou mi dáva tento pocit bezmocnosti.

Drahá Majka. Si jediná ktorú zo slovenského spoločenstva bližšie poznám, tak ti píšem.

Nasledujúce dva týždne boli naozaj kruté. Mladík pri lietadle rozhodne neklamal. Každý deň ma päť hodín učili kung fu, thajský box, systemu a trápili ma v ringu. Ale takisto musím podotknúť že za tie dva týždne som sa naučil biť a brániť tak ako nikdy predtým. A tak isto som si nemyslel že sa niekto dokáže naučiť cudzí jazyk, aj keď spriaznený za dva týždne. Dokáže. Pokiaľ spojíte výborných učiteľov a fyzické násilie naučíte sa všetko. Áno dobre počujete. V ruskej mafii nemajú vo zvyku známkovať, ak ste dobrý, dostanete odmenu, a ak nie, tak buď bitku, alebo v horšom prípade betónové topánočky.

Trénerom v telocvični bol mohutný urastený rus, z tridsať centimetrovou bradou a vyholenou hlavou, dvadsať kilovou nadváhou, a obtiahnutom bielom nepranom tričku. Platili na neho hádam všetky vtipy o Rusoch. Od jeho medvedej sily, vulgárnych výrazoch a úplnej absencie taktu a absencie všeobecného rozhľadu. Od prvého momentu som vedel že s ním budem strašne rád chodiť na pivo a že mu nikdy nebudem stíhať. Hold, gény sú gény. Volali ho Lesnoj volk alebo po našom lesný vlk. Jeho pravé meno je Anton a v duchu mu vravím Gorodeckij. Bývam tu v miestnosti (skôr cele) o veľkosti dvesto tridsať na sto centimetrov, ktorá sa skladá z postele a stolíka ktorý sa dá sklopiť do steny aby som sa mohol k posteli vôbec dostať. Izba sa od dverí ani nerozširuje! Ja už idem, chcem si ešte zabehnúť dvadsať kilometrov a potom sa osprchovať a spať. Ešte napíšem.

Roman

Tak takýto list dostala Majka dva týždne po Romanovom odchode. Už nedostala rukou písaný list celé roky, a teraz rozmýšľala, prečo má takúto zvláštnu náladu. Jakubov odchod ju ešte stále bolel ale to že odišiel aj Roman, aj keď v trochu inom zmysle, to mu nikdy nedokázala odpustiť. Síce dostala poštou obálku z oznámením o povýšení, zvýšil sa jej plat, a hlavne sa jej plat zoficiálnil, no stále mala pocit že z jej životom nieje niečo v poriadku. Chodievala behať, učila sa v Dúbravke, kung-fu, vedela, po anglicky, nemecky, teraz sa učila po fínsky, mesačne odpratala nejakého toho človeka, no stále jej niečo chýbalo. A tak sa rozhodla. Bolo to rozhodnutie ktoré človek nerobí každý deň, a pre niektorých je ťažšie, ako to či chcú druhé dieťa. Rozhodla sa kúpiť si psa. Zlatého Retrívera ktorý sa hodil k jej životu a k jej domčeku, ktorý si zobrala na hypotéku a kúpila na okraji Karlovej Vsi.

Netušila že jej suseda, ktorá je mimochodom aj dnes opitá, je opitá už od leta a plače za svojim synom, ktorého stratila za záhadných okolností. A takisto netušila, ako však netušila ani jeho matka že Medveď v skutočnosti žije. Jediný kto to vedel bola ruská mafia, ktorá ale nevedela že je to on, a takisto to vedela posledná vrana, ktorú Jakub len tak zo srandy zastrelil pri svätyni. Dovoľte mi povedať ako to bolo v skutočnosti.

Do celého toho boli zapletené štyri strany. Marcheggisti, polícia, detektívi, Medveď.

Marcheggisti. Tí chceli len odstrániť dvoch nespoľahlivých ľudí ktorý toho vedeli priveľa. By the way, podarilo sa im to.

Policajti. Chceli odhaliť Marcheggistov, auto im však sabotovali Detektívi, takže neprišli včas a všetko zmeškali.

Detektívi. Tí sa v telefóne vydávali za pána S.

Medveď, chcel zbohatnúť, zbohatol.

Takže:

Marcheggisti sa potrebovali zbaviť Dannyho a Adama. Podplatený Detektívi ich tam všetkých nalákali, pričom pred tým sabotovali policajné auto, auto tých policajtov ktorý podplatili Medveďa a ostatných okrem Romana, aby sa tvárili že Medveďa zabijú. Avšak meškali a Medveďa ktorý si rukami urobil v hrobe miesto na dýchanie aspoň na pár minút na poslednú chvíľu vyhrabali z hrobu podplatený Detektívi. Tí istý Detektívi neskôr vyhlásili Medveďa za mŕtveho a poslali ho do Ruska k ich tiež podplateným detektívnym kolegom, ktorých však podplatilo ruské KGB aby hrali na dve strany a infiltrovali Medveďa k ruskej mafii kde sa čoskoro stretne z Romanom, a dopadne to tak ako to dopadne. Najhoršie na tom je že naši detektívi nevedia že Ruský sú dva krát podplatený a tým pádom všetko čo vie ruské KGB vie aj slovenská SIS v ktorej má však svoje prsty pán S. takže celé toto divadielko bolo zbytočné.

Možno ste čakali nejaké brilantné rozuzlenie tejto záhady. Možno ste si mysleli že žartujem. Pravda je však taká že nikto z nás sa nikdy nedozvie ako, a prečo sa Medveď dostal do Moskvy. Môžete mi jedine veriť, no ja neviem či môžem veriť vám. Preto si nechajme tieto vrátka pootvorené a povedzme si čo robí Medveď v Moskve.

10:00, Болотная площадь

„ Sedemnásť............Osemnásť.................Dvadsať........hotovo“ mrmlal si popod nos Medveď keď odstraňoval jeden po druhom malé, niektoré sotva viditeľné kábliky. Zrazu jedným nemotorným pohybom narazil o jemné volfrámové vlákno, ktoré si jeho unavené oko mohlo len sotva všimnúť. Akoby náhodou, ale zámerom sa v tú chvíľu rozsvietilo červené svetlo nad dverami a vošiel Sergej, hlavný školiteľ pyrotechnikov.

„Bol by si mŕtvy“

„Ticho!“ vykríkol Medveď ktorý už od únavy ledva stál na nohách, no snažil sa to nedať najavo.

„Bež si ľahnúť, zajtra to dokončíme“ povedal sklamane Sergej a otočil sa. V poslednej dobe bol čoraz podráždenejší a náladovejší, takisto ako bol čoraz tvrdší a tvrdší pri výcviku ostatných. My vieme že to spôsobuje nádor ktorý ho o pár hodín zabije, no Medveď vie len toľko že je unavený. Odkedy ho previezli do Moskvy, nevedel poriadne pre koho robí, čo robí, vedel len že to chce robiť najlepšie ako vie. Najväčší problém mu robili jeho ruky, ktoré tvrdým tréningom stratili cit v končekoch prstov a tým pádom mal vážny problém pri pyrotechničine.

„Nejde o nič vážne, nemá cenu sa tým zaoberať“ vravieval som si vždy pred spaním, no spánok mi to nijako nevylepšilo. Niekedy som zas rozmýšľal nad tým čo robí Roman, teraz už môj nepriateľ proti ktorému sa skôr či neskôr postavím...