Marcheggské mosty

Nasledujúce ráno bolo ako vystrihnuté z mojich predstáv o zimnom Škótsku. Slnko síce svietilo, no v diaľke sa rysovali tmavé oblaky, a pri zemi sa váľali kúdole hmly. Na tráve sa ligotala inovať, vrabce vrieskali dobré ráno, niekde v diaľke prebehla srnka, a moje vchodové dvere boli celé od krvi. Po včerajšom rozhovore o Gérardovi ma to síce nijak neprekvapovalo, no aj tak moja skrivená tvár dostatočne prezradzovala moje znechutenie. Ubližovanie ľudom ma nikdy moc neznechuťovalo, pretože sme všetci do jedného skazený a nemáme právo na život. No zvieratá sú iná kapitola. Nikdy by som žiadnemu neublížil. Narozdiel od toho, kto mi pritĺkol za chvost podľa škrabancov kedysi živú mačku na dvere, ktorú som musel teraz strhávať. Nemal som ani kliešte, ani kladivo, proste nič čím by som mohol vytiahnuť klinec, tak som len chytil mačku a šklbol som. Chúďatko. Takto si nezaslúži zomrieť vôbec nik. Držal som ju pevne za chvost, odhodlaný vykopať jej hrob vedľa miest pre moje obete, keď v tom nejaký cyklista na mňa prehovoril.

„Ani sa nepohni, volám políciu!“

            Bolo mi jedno, či je to turista, policajt v civile, a či svätý otec. Videl ma vtedy keď nemal a robil to čo nemal. Každý kto na mňa volá políciu nemá právo v mojej blízkosti prežiť.

            Prudko som sa na neho otočil, udrel ho mŕtvou a stuhnutou mačkou do tváre ktorú okamžite nasledovala moja noha, ktorú okamžite nasledovali cyklistove zuby. Padol bezzubou tvárou na zamrznutú zem zo zvyškami trávy a nepekne si udrel oko. Môj úder zozadu do krku bol už len čerešničkou na torte ktorá si vravela jeho život. Mačku som pochoval, telo som zaťažil kameňmi a hodil do rieky. Potreboval by som dovolenku. 

            „CŔŔŔŔN CŔŔŔŔN CŔŔŔŔN“ zazvonil telefón v svätyni akurát keď som si pripravoval obed.

„Roman, makaj, kurva rýchlo sem dofrč, mám pre teba darček, stojím vonku PÍÍÍÍP PÍÍÍÍP PÍÍÍÍP“

Bol som síce trochu zmätený, no vedel som že od Jakuba môžem čakať úplne všetko. Plný zvláštnych dojmov som vybehol von zo svätyne a skoro mi vypadla sánka od údivu. Pred vchodom stálo úplne nové, čierne BMW z tónovanými sklami.

„Ty si sa zbláznil!“ vravím mu.

„Nie, má nálepku corps diplomatic, nikto ho nebude zastavovať ani prehľadávať, voči poslancom by si to nikto nedovolil.“ Vraví mi on a strašne sa smeje.

„Teraz už nebudeš mať výhovorku skrývať sa pred svetom“ Vraví mi stále on.

„Ale to zďaleka nieje všetko, to najlepšie ešte len prichádza. Za takéto auto by sa nehanbil ani James Bond. Nevie byť síce neviditeľné, ale má nepriestrelné sklá, náhon 4x4, a to najlepšie... bolo kúpené z Marcheggistického fondu, takže ťa nevyšlo ani na korunu. No má to háčik, vnútri máš ďalší zoznam prasiat za ktorý si auto zaslúžiš, ináč povedané ak do troch dní zabiješ všetkých na zozname, auto neexploduje ale na diaľku deaktivujú výbušninu. Ak by si nesúhlasil, mám ti odkázať že radšej súhlasiť chceš.“

„Jasné, chápem. Idú na mňa zároveň cukrom aj bičom. A čím idú na teba?“

„Ja robím len za pécéčkom, mne stačí povoliť piť pivo za klávesnicou a budem loajálny. Zato ty vieš priveľa a ostatný sa boja ohrozenia spoločenstva. Keby že vieš ako by to mne lichotilo, keby že sa ma bojí celé spoločenstvo...“

Mne to teda nelichotilo... 

            Takto teda ubehol ďalší deň ktorý som vôbec nepotreboval. Namiesto auta mi radšej mohli poskytnúť sedenia z vlastným psychológom, teda ak nejakého mali. Ale myslím si že bratstvo veľké ako Marcheggisti by si ho mohlo dovoliť. Každý večer ma totiž prepadali nepekné depresie zo spôsobu môjho života. Má to celé zmysel? Iste, aj vražda je riešenie, no tento istý postoj sa odrazil aj na mojich zápästiach ktoré pokrývali škaredé jazvy. Avšak to už bolo dávno. Aspoň mi to tak pripadalo, ako mi aj dávno pripadalo moje obedňajšie prekvapenie, ktoré som plánoval nechať svojim osudom ďalšie tri dni, aby som uvidel ako vážne ma potrebujú a ako vysoko stojím v spoločenstve. Môj plán bol riskantný, no teraz mi to všetko pripadalo jedno.            

            Aké má človek šance na záchranu?
            Veď ako zlo rodí zlo, tak život rodí život.
            Tak ako v núdzi voláme domobranu.
            Človek si je svojho života sám pilot.
            Veď ako vravím, niet už šance na záchranu-
            -Života čo priniesol sem tento strach,
            Ako z obrazu od Dalího,
            v odraze vidím len prach.

Takéto, a ešte horšie, ale zato temnejšie „básne“ som písal vo svojom voľnom čase do môjho zápisníka, najčastejšie pod replikou od Brueghela. V poslednom čase to bolo so mnou ešte horšie ako to bývalo, navštevovalo ma čoraz menej ľudí, aj napriek tomu že sa bratstvo stále rozširovalo, a väčšina ľudí ma poznala. Nik už nechcel byť v mojej spoločnosti, a bratstvom sa šírili fámy o mojej krutosti a neúprosnosti, pritom však stále viac ľudí chodilo za mnou a žiadalo ma o pomoc. Je toto znak vládnutia? Dnes večer by malo darované BMW vybuchnúť a zburcovať všetku pozornosť akú mohlo. Alebo sem niekoho pošlú. Niekoho kto mi zodpovie všetky otázky, prečo je osud osudom, prečo každý deň je taký istý, a prečo je odpoveď na všetko štyridsať dva.

            „Ako sme na tom z autom?“ opýtal sa Pán S. chlapíka za počítačom.

„Zatiaľ sa nepohlo, mám tam poslať technikov?“

„Ak sa do hodiny nepohne, daj vedieť, prídem tam sám“ povedal, a dodal tichým hlasom „treba narobiť poriadky, zdá sa že niekto vystrkuje rožky“ a pousmial sa ľavým kútikom. V poslednej dobe ho trápili migrény, no nikomu sa s tým nepriznával. Veľmi dobre si uvedomoval že vedúce pozície nie sú vhodné pre ľudí ktorý sa tešia na dôchodok. Len jeden človek si údajne zachoval svoj post až do dnes od začiatku fungovania Marcheggistov, no je to len bájny zakladateľ z ktorom sa hovorí ako o starom šialenom Rusovi. A ten bude určite nekompromisný. Nemienil sa však nad tým pozastavovať radšej si zapálil cigaru, posadil sa do kresla a ďalšiu hodinu relaxoval. Čo cez tú hodinu robil technik za počítačom nemusíme riešiť, lebo keď pán S. o hodinu vstal z kresla, opýtal sa ho či sa pohlo a po negatívnej odpovedi zabuchol za sebou vchodové dvere do bytu kde bola počítačová ústredňa, zabudol nechať technikovi kľúče a vymkol ho. Táto situácia by bola možno humorná, kebyže o dvadsať minút nenastane skrat a technik nezhynie v byte pri pokuse požiar zahasiť. Keď naberal vodu do vedra, šmykol sa na rozliatej vode, udrel si hlavu o stolík a upadol do hlbokého bezvedomia. Keď sa prebral tak už na ňom horelo oblečenie a jeho teplota dosahovala tridsať deväť stupňov celzia. Keď sa prebral po druhý krát, jeho koža už tlela a okamžite odpadol nadobro. To je pre neho len dobre, ináč by možno videl, ako mu pod kožou praskajú bubliny plyny unikajúce z jeho vriacich telesných telesných tekutín, ako sa mu mihotajú malé ohníčky na nechtoch, a ako sebou mláti o zem pričom zhadzuje všetko naokolo v dôsledku sťahujúcich sa šliach a ich následného praskania. A takto odišiel náš Jakub. Bol to príjemný spoločník, no musel nás predčasne opustiť kvôli jeho snahe dostať sa na vyššie a vyššie miesto a kvôli jeho zábudlivosti, lebo ináč by si kľúče iste nenechal doma. O dôsledkoch tejto nehody nebudeme rozprávať lebo žiadne neboli. Teda okrem psa, ktorý zostal doma síce z kľúčmi, no bohužiaľ ich nevedel používať. Našli ho až o tri týždne keď začal zapáchať.

            Keď som odchádzal z toho bytu, ani ma nenapadlo čo z tým rozpútam. Myslel som vtedy len na to ako prinútim toho magora spolupracovať. Poskytli sme mu úkryt, auto, dokonca som mu aj dávnejšie poskytol možnosť začať nový život z iným menom ale on nie. Ako keby mi to robil naschvál, ako keby chcel prekaziť moje povýšenie a odcestovanie do cudziny. V rusku to síce tiež nevyzeralo najlepšie, chlapci z proti-teroristického išli po našom bratstve, no stále lepšie ako toto Slovensko kde je vybudovanie silnejšej pobočky bratstva prakticky nereálne, pokiaľ sa nezmení jeho funkcia a vedenie. Ľudia stále cítia spolky ľudí ako sekty, no zároveň dúfajú že sa môžu prepracovať k vedeniu  čo sa takmer úplne vylučuje. Tieto myšlienky ma napádali takmer celú cestu k svätyni, až pokiaľ som si nepustil Madness a nezačal si sentimentálne spievať. Takto naladený z úsmevom na perách som prudko zabrzdil pri svätyni, pneumatikami vytrhal tri metre trávy, stlačil som veľké tlačidlo na diaľkovom ovládači k výbušnine, a z ešte väčším úsmevom som vykopol dvere.

„Čo si o sebe kurva myslíš? Žiješ len preto lebo si pre mňa momentálne dôležitý ale ak nebudeš sekať dobrotu tak si nájdem niekoho iného! A ty sa navždy stratíš v lese!“

„Mám len jednu prosbu.“ Povedal Roman placho, celkom zaskočený vpádom pána S.

„Tak vieš čo? Ja ti to želanie splním keď mi do dvoch dní prinesieš dôkazy o tom že si zabil tých pár ľudí na zozname!“ Skríkol pán S. plný satisfakčného hnevu a zabuchol za sebou dvere.

Nasadol som do auta z úmyslom zbaviť sa tých troch ľudí ktorých mi niekto predurčil. Na sebe pršiplášť, vedľa seba kladivo, v sebe fľaša vodky, na džípíesku smer Viedeň, prvá zastávka Marchegg a v očiach vražedné úmysly, tento krát až za hranice ľudskej dôstojnosti. Prudko som dupol som na plyn až nestíhala cvakať nemecky vyladená Prevodovka pod mojím slovanským zaobchádzaním. Jazdil som myšičkovo, oťukávajúc auto sprava doľava o krajnice Rakúskych diaľníc a šinúc si to 230 kilometrov za hodinu som uháňal na Marchegg, pričom som sa stále posmeľoval Marilynom Mansonom. Keď som za 20 minút zastavil pred dverami ktoré mi ukázal GPS prijímač konal by som inak ako teraz keby som bol triezvy. Ale ja som nebol. Staršiu pani ktorá otvorila dvere som odstrčil, zabuchol som dvere a silným úderom kladivom do pripraveného klinca som jej ruku pribil k stene a zrúkol meno obete. Viac som aj tak nevedel po nemecky. Vystrašené žieňa  ukázalo prstom dozadu, no viac ani nemusela, lebo som počul zo zadnej izby nabitie zbrane. Schmatol som ženu pod krkom, ťahal som ju do izby a nehľadiac na jej priklincovanú ruku som tam možno aj nechal nejakú tú kostičku. Otvoril som dvere, hodil ženu na chlapíka čo stál pred dverami, pričom reflexívne vystrelil a zastrelil si manželku. Smutné. Zahnal som sa zo päť krát kladivom a zrazu mi pán zmizol z môjho zorného poľa a objavil sa dole na zemi z poprerážanými lakťami a kolenami. Vrazil som mu dva prsty do nosných dierok a potiahol ho tak až ku kufru môjho auta kde som ho necitlivo hodil, smejúc sa na mužových bolestivých výkrikoch. Keď som si sadol do auta, uvedomil som si ako zo mňa cítiť alkohol, čo u mňa vyvolalo ďalšiu vlnu hysterického smiechu.

            Ďalší cieľ bol v Hainburgu kam som sa dostal za tridsať minút.

Tento krát však boli dvere zamknuté a nikto sa neozýval ani na moje vyzváňanie ani na búchanie. Preto som sa rozhodol robiť menej hluku, predsa len bolo okolo siedmej večer a predstava zvedavých susedov na predmestí ma vôbec netešila. Izolačnou penou v spreji som umlčal reproduktor od alarmu ktorý bol nad dverami jednoducho tak že som do krytu nastriekal dostatok peny aby pritlačila na reproduktor a znemožnila mu robiť hluk. Vypáčil som zámok, vkĺzol dnu a rýchlo za sebou zavrel dvere. Alarm síce zvonil, no nikto ho nepočul. Prešiel som sa po byte a v kotolni som našiel ostnatý drôt a pár tenkých drôtikov. Rozhodol som sa ich napojiť na paralyzátor natiahnuť ich do dverí kotolne vo výške členkov a hrude. Paralyzér som napojil na nabíjačku a zapol som ho takže drôtmi prechádzal nepretržite prúd a ja som si mohol „schrupnúť“ vedľa kotla a vytriezvieť. Keď sa vráti iste si bude chcieť zapnúť kúrenie a vtedy príde moja chvíľa.  

O tri hodiny neskôr.

            Zobudil som sa na hlasné buchnutie dverí, ktoré v tesnom slede nasledovalo zakašľanie a päť pípnuutí čo značilo odblokovanie alarmu. Potom už len pár krokov a videl som ako sa dvere najprv pootvorili, potom sa úplne otvorili, a skôr ako ma mohla vidieť temná silueta v dverách, padla na zem pretože sa jej drôty dotkli tela a prudký výboj ju omráčil aspoň na pätnásť minút, no vzhľadom k veku postavy možno aj na tridsať. Namiesto klasického zviazania rúk ktoré sa dá ľahko rozviazať druhou postavou som mu ostnaté drôty omotal okolo ramien popod pazuchy a okolo stehenných svalov, čo mu nielen znemožnilo pohyb ale v rámci vlastného prežitia pokiaľ nechce vykrvácať by mal vehementne brániť aj druhej osobe aby ho „rozviazala“ a tým vytiahla oceľové drôty z jeho tela ktoré pôsobili ako zátka. Naložil som ho k druhej postave do kufra a dal im napiť z vedra z vodou ktoré som našiel v Hainburčanovom dome. Boli by smädný. Ďalší cieľ je totiž v Košiciach. No rozhodol som sa dospať môj spánkový deficit v teraz už opustenom dome. Musel som sa avšak nejak poistiť aby tí chudáci v mojom aute nekričali, tak som zbytky izolačnej peny použil na ich ústne dutiny. Izolačná pena sa síce trochu rozpína, trochu im možno podráždi mandle alebo natrhne líca no pokiaľ sa ukľudnia a budú dýchať zhlboka nosom, prežijú. A ráno im ju možno vyrežem aby sa mohli znova napiť. Spal som hlbokým spánkom spravodlivých, dal si výdatné raňajky a ráno sa aj osprchoval. Nabral som do nejakých prázdnych fliaš vodu a vydal sa do Košíc. Cesta mi ubiehala celkom rýchlo, a keď ma rušili stony z kufra, proste som pridal hlas na hudbe, pričom reproduktory som mal umiestnené tiež v kufri. Pri Prešove som zastavil na krajnici, otvoril kufor, dal mužom vodu, každému pol horalky, a ranu z paralyzátora, načo zavládlo hrobovo-božské ticho. Takto kľudne som až na jedno doplnenie nádrže došiel až do Košíc. Prebudila sa vo mne nostalgia rodného mesta a začal som spoznávať každé zákutie mesta, takže som vedel kam môžem zaparkovať auto aby nikomu neprekážalo. Takisto som začal spomínať na časy aké som tu zaži ešte na strednej škole a mal som sto chutí ísť sa ukázať našim že žijem a že som v poriadku na zároveň som vedel že to nemôžem urobiť aby som sa neohrozil na živote a že si tiež musím dávať pozor aby som nestretol nikoho známeho. Vyšiel som z auta a zamieril rovno ku kasínu ktorého majiteľ bol mojim cieľom. Prišiel som tam, znechutene zazerajúc na svietiaci neón MAGIC GAMES a ohlásil som sa k vedúcemu ako opravár automatov. Keď ma prijal, povedal som mu že nové súčiastky mám v aute a že keď si ich chce pozrieť tak nech ide so mnou k autu. Zrejme nemal moc skúseností z vedením kasína lebo súhlasil a opustil kasíno bez sprievodu ochranky a ochotne zamieril k môjmu autu ktoré bolo v tmavej uličke za rohom. Tam som mu bez varovania znefunkčnil ruku rýchlym rezom cez biceps, kopol ho zákerne do kolena a hodil do kufra k ostatným mučeníkom.Dal som im ešte napiť a vybral som sa späť do Bratislavy kde malo čakať pána S. potvrdenie o zabití obetí.

Roman ani nevedel ako dobre si naplánoval jeho príjazd do rodného mesta. Deň pred tým totiž policajti odvolali pátranie a jeho matke sa ospravedlnili že nemôžu už viac zaneprázdňovať policajné jednotky pátraním po nezvestnom chlapcovi, navyše keď bolo pátranie vedené protiprávne lebo muž mal už nad osemnásť rokov tým pádom si mohol ísť kam len chcel. Pátranie bolo vyhlásené len preto lebo matka nezvestného sa poznala z policajným dôstojníkom na miestnej stanici. Poznala ho veľmi dôverne. Nikomu však neprišlo nič zvláštne, až na detektíva Pepsa ktorý keď sa dopočul o pátraní tak sa na miesto ihneď dostavil, a spojil si súvislosti medzi odchodom do Bratislavy, znezvestnením, a čoskorým začatím strácania sa ďalších postáv. Avšak ako detektívi zvyknú, spojil si to úplne opačne a ani vo sne by ho nenapadlo že sa Roman pomaly ale isto stáva čoraz dôležitejším v hierarchii Marcheggistov. Proste si myslel že bol ich prvou obeťou. Preto sa rozhodol ísť do Bratislavy a pátrať po tých brutálnych vrahoch, ktorý zabili Romana. Bolo zvláštne ako mu Roman prischol k srdcu, aj keď pri pátraní po ňom stratil pracovného partnera, no zároveň mal pocit že po dlhom čase začal robiť niečo konštruktívne.

            Už druhý deň  nebol Roman v svätyni a mne to už vážne lezie na nervy, pomyslel si pán S. keď znova bezvýsledne klopal na dvere svätyne. Odkedy vyhorela centrála, stratili možnosť monitorovať auto a  Roman sa vytratil. Mohol len dúfať že sa čoskoro objaví z dôkazmi že odpravil ľudí ktorých odpraviť mal, a všetko sa zas urovná. Ani nevedel ako sa blíži k pravde.

            Keď som sa vydal do Bratislavy, rozhodol som sa tých úbožiakov ktorý už boli cez tridsaťšesť hodín v kufri aj nakŕmiť. Zasa som sa zastavil na benzínovej pumpe a kúpil som si niečo na jedenie a pitie. Za najbližšou zákrutou som otvoril kufor a vylial na nich liter a pol vody a vysypal pol kila psích granúl. „Nech majú peknú srsť“ povedal som si sám pre seba a zasmial sa. Zbytok cesty ubehol rýchlo, no keď som sa blížil do Bratislavy mal som pocit že počujem z kufra tiché chrúmanie aké vydávajú psy keď jedia z misky. Pustil som si Bacha, a ukľudnený som si pohmkával takmer celú cestu k svätyni, kde na mňa už netrpezlivo čakal pán S. Nacúval som kufrom k nemu, vystúpil, pozdravil ho, hodil mu zbraň a otvoril kufor.

„Chceš mať dôkaz že som ich zabil? Dokáž si to sám.“ Povedal som arogantne a zasmial som sa. Trochu ma však vydesila reakcia pána S. ktorý bez zaváhania tri krát vystrelil do kufra, ani raz neminul hlavu a potom hodil zbraň k mŕtvolám a zavrel kufor.

„Teraz si tie prasce uprac“ povedal, otočil sa na päte a odpochodoval preč. Keď bol asi tak dvadsať metrov odo mňa, znova sa otočil a proti vetru zakričal- „Mal si nejaké prianie!“  

Radšej som len mávol rukou a odišiel umývať kufor. Už mi bolo lepšie.