Marcheggské mosty

         Čas plynul a ja som čoraz viac pociťoval ako mi chýba kontakt zo slobodou, ľuďmi, a všeobecne svetom. Preto som sa rozhodol poprosiť pána S. aby mi zmenil identitu. Nikdy sa o ničom takom nezmienil, no nepochyboval som že to dokáže, a navyše mi dlhoval nejaké to pivo. Nanešťastie sa pri mojom súboji z Jakubom telefón rozbil. Opraviť som ho nevedel tak som sa pokúsil potlačiť strach a po pol roku môjho schovávania sa vydal do ulíc. Nebol som väzeň, takže som si robil krátke vychádzky kedy som chcel, a aj Jakub ma navštevoval skoro každý tretí deň. To čo ma naozaj prekvapilo bolo to, že som sa vydal von na dlhší čas a nechystal som sa nikoho odpraviť na druhý svet. Pamätal som si že kedy si bol telefónny automat na zastávke Štefana Králika, no či tam zostal dodnes... to netuším. Síce som vyrazil v noci, no strach som nemal, ten ma prešiel keď som zistil že to najnebezpečnejšie v okruhu dvesto kilometrov som ja. Okolo pol jednej som v mrazivom vetríku dorazil k telefónnej búdke a moje modlitby aby bola funkčná boli vypočuté. 

            Zavolal som na číslo ktoré bolo v svätyni odložené vedľa telefónu, a keď to nikto nebral, zanechal som po sebe odkaz. Nemyslel som že mi to niekto zdvihne, dokonca, nemyslel som na nič. Nemať aktivovaný odkazovač, bol by som tu zbytočne. Rozhodol som sa nestrácať zbytočne čas, pretože som mal ešte dlhú cestu „domov“. Takýto dlhý výlet medzi obydlia obyčajných ľudí som nezažil už príliš dlho, a začínal som mať z tohto okolia dosť veľký strach. Urýchlene som zložil slúchadlo a doslova vybehol z búdky. Bežal som aj keď som už bol ďaleko od tej prekliatej búdky, búdky uprostred zlého sveta. Bežal som cez bahnisté pole, porezal som sa o ostnatý drôt no nedbajúc na bolesť v nohách, rukách, a prefajčených pľúcach som dobehol až do svätyne, tracúci sa strachom, čo som to vykonal. Nielen že som sa začínal báť, širokého sveta, ľudí ktorých nemôžem ovládať, ale ešte aj telefónna búdka sa mi spájala zo zlým svetom, kde každý síce má svoje miesto, ale aj tak ho nikdy nenájde. Pustil som si Nirvánu, a mrmlal som si slová spolu z Kurtom Cobainom, zatiaľ čo moje nohy pomaly odpochodovali do sprchy, čo malo za následok že sa tam odobral aj zvyšok tela. Zatiaľ čo mi na hlavu tiekol prúd horúcej hlavy, ozvali sa pri vchode kroky, ktoré som však nemal šancu počuť.

             Utrel som posledné kvapky z môjho tela, nazul si papuče a vypadol z kúpeľne. Župan ani oblečenie som neriešil, vedel som že som tam sám. Vošiel som do hlavnej miestnosti a tam mi udrela do očí snehovo biela obálka na stole. V mojom svete som sa už prestal diviť náhle sa objavujúcim v mojom živote. Za neustáleho kriku Kurta som ju chytil vlhkými rukami a odtrhol som vrch. Z obálky na mňa pozerala moja fotka, ba čo viac, pozerala na mňa spoza laminátu, aký býva na občianskych preukazoch, a čuduj sa svete, aj toto bol. Úplne nový občiansky preukaz, na ktorom stálo, a viete čo? Ja vám to meno ani nepoviem. Aj tak som ho hodil do krbu hneď ako sa mi podarilo ho zapáliť. Nikdy som nečakal že mi to po čom som tak veľmi túžil môže spôsobiť taký veľký strach. A bolo to definitívne tu. Vzdal som sa života po ktorom som túžil a spôsoboval mi nevýslovný strach, a zostal som v živote ktorý som nenávidel a ktorý bol tak príjemný a pohodlný.

             Keď ma zobudil odkaz na mobile, rozhodol som sa vybaviť to čo som očakával už dávnejšie. Vybral som z nočného stolíka doklady, šupol ich do obálky, a vydal sa napospas sychravej, upršanej noci v mojom starom, ošúchanom civilnom golfe. Pomaly, z vypnutými svetlami som odstavil auto pár metrov za svätyňou, načúvajúc čo budem počuť. Voda. Nirvána. Určite bol v sprche. Vypadol som z auta tak rýchlo ako som vedel, nedbajúc na hluk som si odomkol dvere a ešte počas chôdze dopadla na stôl obálka. V peňaženke čo ležala na stole som našiel dvadsať eur, tak desať hneď zmizlo, veď predsa nie som žiadna charita. A už som chcel ísť spať. Takto som sa rozhodol ukončiť dnešnú noc a naštartovať môjho golfa napospas temnej, upršanej noci.

„Dobrý deň, oslovil ma pán okolo tridsiatky, z úsmevom na perách a vizitkou v ruke. Nemali by ste záujem o. Nie nemala! zarazila som ho hneď v domnienke že sa jedná o ďalšieho scouta ktorý mi ponúkne prácu v masážnom salóne. Nebojte sa, nejdem vám nič vnucovať povedal už dôraznejšie ale máte jedinečnú možnosť pridať sa do výskumu slovenského národa, stačí mi vyplniť tento krátky dotazníček usmial sa na mňa milo a ja som sa rozhodla že si tých päť minút nájdem. O päť minút: Ďakujem vám veľmi pekne, pero si môžete nechať odvetil. Aj ja ďakujem, dovidenia. Precedila som na neho poza zuby, strčila pero do tašky a ponáhľala sa domov k mojej bezvládnej sestre, ktorá už štvrtý rok ležala v bdelej kóme, alebo ako lekári hovorili perzistentný vegetatívny stav. Vždy som sa bála že ju nájdem z perami cyanickými, pokožkou sinavou a očami suchými ako stará ryba na ktorú kuchár zabudol a teraz rozmýšľa či ju ešte naservíruje alebo vyhodí. A práve takýto obraz sa m pred očami tento krát zjavil“ rozplakala som sa.

             „To je nám ľúto, zoberte si vreckovku“ Povedal mi Andrej. „Má z tým podľa vás niečo spoločné ten človek čo vás stretol na ulici?“ opýtal sa ma nedôverčivo. „Áno, ten to predsa všetko začal“ pozrela som sa Andreja pohľadom ktorý jasne hovoril, „už aj tie plastové dinosaury v zoo by to pochopili.“ A presne z týmto pohľadom som vyskočila na stôl, kopla Andreja do tváre tak silno že sa ihneď zviezol dolu, no v tú chvíľu ma zasiahol obušok do ľavej ruky a to ma rozhnevalo. Vytrhla som mu ho a troma jednoduchými pohybmi zápästia som ho poslala do bezvedomia. Otočila som sa kopom ktorý zlomil ďalšiemu policajtovi väz a hodila som obušok poslednému do oka. Za asi štyri sekundy som bola oslobodená od otázok štyroch otravných policajtov ktorý si mysleli že im o smrti mojej sestry klamem, len preto že som po nej zdedila štvrť milióna libier. Vzala som kabelku, kľúče, mobil strčila do vrecka, a pevne si stála za tým že ak neopustím policajnú stanicu do pár minút, tak ma určite chytia pravdepodobne privolané posily. Moje nohy striedali jedna druhú, opätky klopotali po chodníku, ľudia žili svoj klasický život, vtáky lietali no pre mňa sa svet zastavil. Nikdy som nebola konfliktný typ, no odkedy ma ten záhadný muž oslovil všetko sa zmenilo. Môj amulet vlka, stále hompáľajúci sa na mojom krku mi dodával odvahu zatiaľ čo som plnila príkazy pána S. Nikdy by ma nenapadlo že z takého krátkeho dotazníka získa o mne toľko informácií. Až keď jedného krásneho dňa, keď som otvárala dvere môjho bytu, stál tam, tváril sa ako doma a za necelú pol hodinu ma úplne obrátil na jeho myšlienku. A tam sa začal môj príbeh. Zoznámila som sa z Romanom a Jakubom, pričom som mala pocit že Roman má myšlienku, zatiaľ čo Jakuba to proste baví. Uvítali ma z otvorenou náručou, balíčkom čipsov a strašne zlou rodinnou komédiou. Už sme boli skoro pri konci toho filmu keď z nenazdania zazvonil na stole telefón a známy hlas nám oznámil-„Mám prácu pre vás troch. Ide o tímovú akciu, cieľ bude zajtra presne o tretej poobede pod Marcheggským mostom. Vybavenie nájdete v sklade. Píp píp píp“ a ticho. Samozrejme že to pípanie nehovoril pán S. ale vydal ho telefón. Chalani si vymenili znepokojené pohľady a na moju otázku, čo sa deje, mi odpovedali jednoducho. „Ešte nikdy sme nepracovali spolu. Veľa krát sami, raz dokonca proti sebe, ale nikdy nie spolu.“ „Tak to asi bude niečo veľké, nie? Na to by sme sa mali ísť vyspať nech máme zajtra čisté hlavy“ odvetila Majka a pomalým krokom sa zdvihla z gauča, zjavne mieriac k von zaparkovanému autu.

          

Nedeľa, 09:00, Marcheggské mosty

            „Jakub si pripravený?“ spýtala sa Majka keď videla Jakuba ako sa opiera pred bunkrom o jeho obrnenú M-93, inak volanú Black Arrow. Aj napriek tomu že puška mala spolu z pancierom takmer 19 kilogramov, Jakub odmietal použiť optiku a mieril stále len z napevno namontovaným mieridlom. „Stále som na tom lepšie ako Roman, stále hľadá ten jeho excalibur.“ Povedal som pokúšajúc sa zdržať smiechu, keď v tom vybehol Roman von, a ja som razom pochopil prečo bol ochotný štyri hodiny hľadať jeden meč.

            Hľadal som ten meč takmer Štyri celé hodiny keď ma napadlo zdvihnúť zrak a pozrieť sa aj do krabíc na skriniach. Ihneď som ho uvidel, krásny japonský meč, 65 krát prekladanú ušľachtilú oceľ, potiahnutá jemným filmom adamantia. Tento meč dokáže pretnúť päť palcov olova bez väčšieho úsilia. Keď som vyšiel von a slnečné lúče sa odrazili od adamantia, všetci zmĺkli a zo zatajeným dychom pozorovali tú nádheru. Všetci sme boli pripravený... 

            Nedeľa, 12:00, Marcheggské mosty

            „3...2...1...0...strieľam!“ hlásil som pred prvým testom zbrane, a zároveň pri lovení dnešnej večere. To som ešte netušil že mi pri večeri nebude moc chutiť jesť. Pri akcii sa mi totiž zasekla guľka v zbrani, a kto si myslí že visieť na strome z takmer dvadsať kilovou, jeden celá šesť metra dlhou zbraňou, rozobrať ju, vybrať náboj, vyčistiť vnútro a poskladať ju, sa dá, tak ten sa škaredo mýli. Keď som nevystrelil vo vopred dohodnutý moment, Roman a Majka rýchlo zistili že sa niečo pokazilo, a našťastie mi zachránili kožu tým že včas zareagovali. Majka skočila pred auto, a zatiaľ čo auto brzdilo, Roman vybehol po kapote na strechu auta a svojim mečom sa pokúsil usmrtiť spolujazdca. Nanešťastie netrafil celkom správne a zmätenému spolujazdcovi odrezal len kus líca, cez ktoré ihneď vykukli skrvavené zuby, ktoré sa snažili zastaviť jazyk ktorý zisťoval čo sa stalo na zmrzačenej tvári. Akonáhle to zistil výkrik dotrhol už aj tak deravé líce. Ďalšie rany zasiahli len rameno a lopatku, takže sa zmrzačený spolujazdec v zúfalstve vrhol na šoféra a z výkrikmi „Pomôž mi, pomôž“ znemožňoval šoférovi čokoľvek urobiť, čím len pomohol našej obľúbenej sekte. Majka rozbila šoférove bočné sklo, schmatla ho jednou rukou za vlasy, druhou za tvár a brutálne ho vytiahla z jeho dozaiste vyhriateho miesta, pričom mu natrhla nosné dierky, z ktorých sa vyvalil prúd krvi a hlienov. Medzi tým sa spolujazdec vymotal z auta, vytiahol zbraň, a začal zbesilo strieľať všade navôkoľ. Jediné čo ma napadlo bolo vytiahnuť svoju mini zbraň, ako som nazýval môj desert eagle, a z najväčším úsilím som na vzdialenosť dvesto metrov viac náhodou ako cieleným mierením som zbavil spolujazdca trápenia. Jeho krv sa pomaly miešala z jeho práve vystreknutým mozgom, a farbila strieborno sivú farbu auta na tmavo šedo červenú metalízu. Aká to smola že sa mu nehodila ku kravate. Medzi tým bol spolujazdec už pevne priviazaný k stromu, na jeho koleno mu mieril Romanov meč, a na druhom mu stála Majka. Zrejme sa snažili zistiť o koho sa to vlastne jedná, no z tejto diaľky som to nemohol zistiť. Náhle muž zvrieskol, vykopol kolenom oproti meču a preťal si ním tepnu. Prvý výstrek krvi zafarbil Romanovu košeľu, druhý mu zalial oči a na pár sekúnd ho pripravil o zrak.

             Vedela som že ak niečo ihneď neurobím tak neznámy muž vykrváca a nič sa nedozvieme. Rozopla som si opasok, švihom ho vytiahla a pokúsila sa stiahnuť krvácajúcu končatinu. Bolo to zvláštne, snažiť sa niekoho zachrániť preto aby ste ho mohli následne týrať a potom zabiť. Rýchlo som zaškrtila končatinu a rozhodla sa previezť zraneného do svätyne a tam z neho vytiahnuť pár informácií. Schmatla som ho za ruku a nedbajúc na jeho krik som ho odtiahla do neďalekej svätyne. Vykopla som dvere, hodila úbožiaka na stoličku, nasledovaná Romanom a Jakubom, ktorý sa včas zbalil zo stromu a dobehol k nám. Očividne ho netrápilo blížiace sa vypočúvanie. Sadol si k stolu oproti zviazanému neznámemu, vyložil zbraň na stôl a začal ju bez slova zo sústredením rozoberať. V svätyni zavládlo ticho pri ktorom sa každý tváril že sa ho nič netýka, dokonca ešte aj neznámy prestal skuvíňať.

„Kto si!“
„Nepoviem.“
„Keď nepovieš, budeme ťa musieť mučiť a zabiť.“
„Aj tak zomriem, nie som taký naivný aby som si myslel že ma potom pustíte užívať si sveta“
„Si bystrý, tak hovor, budeš to mať rýchlejšie.“
„Mal som sa tu stretnúť zo spojkou.“
„Kretén, pýtala som sa kto si a nie prečo si tu!!!“
„Som francúzska spojka.“
„Francúzska?“
„Hej“

„Táto konverzácia sa nejako pomaly rozbieha, tak by som ocenila ak posledné chvíle svojho života chceš mať všetky zuby aby si začal hovoriť.“

„Opýtaj sa pána S. na Gérarda“ povedal neznámy muž a rozhryzol kyanidovú kapslu schovanú za zubami. Následný proces bol rýchly a bezbolestný.

            Mŕtvoly sme zviazali lanom ktoré malo na konci pevný kovový hák, ktorý sme hodili za jazdy na nápravu okoloidúceho nočného vlaku. Kým došiel vlak k najbližšej stanici, ostatky tiel boli rozmazané po dvadsaťtri kilometrovej ceste do Rakúska. Auta sme sa zbavili tak že sme ho odvliekli na hlavnú cestu, kľúče nechali v zapaľovaní a do rána auto zmizlo. Ďalší deň ukončený bez problémov.

Vianoce sa pomaly blížili a ja som bol z toho trochu v rozpakoch pretože toto mali byť moje prvé Vianoce bez rodiny, a nevedel som ani či ma niekto z Marcheggistov príde pozrieť na štedrý večer. Majka z Jakubom stále behali po obchodoch, poprípade boli v práci či v škole. Ja som mal aspoň čas stretnúť sa z pánom S. a spýtať sa ho na Gérarda. Stretol som sa s ním viac krát, no vždy mi odpovedal veľmi stručne, no keď sa dozvedel odkiaľ o ňom viem, teda o Gérardovi, tak sa rozhovoril. Bol to príbeh plný násilia, ale to vás predsa nezaujíma. Čo? Že zaujíma? Tak vám ho teda rozpoviem. Poviem vám ho tak ako mi ho povedal on.

Písal sa rok deväťdesiat šesť, a bol som vtedy ešte neskúsený v obchode. Už dlhšie som obchodoval zo všetkým čo mi prišlo pod ruku, keď som zrazu dostal ponuku pracovať pre Francúzov, konkrétne pašovať kradnuté zbrane z východného bloku na západ. Rusko bolo vtedy plné zbrani o ktoré zrazu nikto nemal záujem, takže to vyzeralo celkom jednoducho. Až jedného dňa som prišiel domov a môj obchodný partner prezývaný Jahoda bol priklincovaný zvnútra na vchodových dverách. Viečka mal zašité, a kvôli uvoľňovaniu plynov v ľudskom tele opuchnuté, takže niť mal vrezanú hlboko do mäsa. Okolie očí, a úst mal celé rozškrabané od vlastných nechtov, tým som si bol istý. Prsty na rukách boli bez nechtov, zopár prstov bolo tiež bez mäsa a poohýbané do uhlov ktoré sa neobídu bez bolesti, a na hrudi mal stopy po pijaviciach. Stovky stôp. Niektoré boli skoro tak hlboké ako diery čo nahrádzali jeho bradavky kde som teraz už mohol zhliadnuť rebrá, z ohoreným okolím a znateľnými stopami po najrôznejších kliešťach. Nohy ktoré by pokračovali od členkov dole mohli byť len utópiou, zjazvené kýpte z ktorých trčali zabité klince zas len realitou. Na chrbte mal známky mučenia, najstaršie asi mesiac staré, najmladšie boli ešte stále krvavé. Netuším čo s ním robili a asi to dodnes nechcem vedieť. Spálil som ho vzadu na záhrade. Rozhodol som sa pomstiť jeho smrť, tak som sa po zuby ozbrojil všemožnými zbraňami a vyrazil som na lov. Nevedel som kde býva Marseillská mafia ale vedel som kde nájdem spojku ktorá má dozaista tiež spojku. Vtrhol som k nej do bytu, vrazil dobermanovi čakajúcemu za dverami do lebky nôž ako do prezretého melóna a zhliadol spojku, ruského Francúza, ako práve vychádza so sprchy, len v uteráku okolo pása. Nečakal som na nič a vybehol som oproti nemu, udrel ho lakťom do žalúdka, a keď jeho obsah žalúdka dopadol na môj oblek, zavrel som mu ústa hranou dlane čím som ho zároveň poslal do dvanásť minútového bezvedomia. Keď sa prebral, nemal moc chuť rozprávať o tom kde sídlia jeho nadriadený, avšak keď na ňom pristála zadná laba jeho dobermana, vykríkol, vyskočil a začal blabotať „poviemvšetkopoviemvšetkolenmanezabíjajte!“. Usmial som sa na neho. „Kde býva Gérard“?

„Vazovova štrnásť, len ma nezabíjajte prosím vás“

„Zabijem“ povedal som mu, vzal som nevkusnú sošku súložiaceho páru a znenazdania som mu ju rozbil o spánok. Neskôr som sa dozvedel že to prežil ale nepamätá si nič na rok dozadu. Alebo to len hrá aby si zachránil krk. Dôležitejšie je že som vedel kde býva Gérard. Keď som tam došiel, byt horel, a našli sa kúsky tiel jeho spoločníkov. V mojej vtedajšej naivite som sa domnieval že medzi nimi bol aj Gérard, no čoskoro ma presvedčil že to práve on má prsty v tom všetkom a rozhodol sa mi znepríjemňovať život naďalej. „A prečo vlastne?“ spýtal som sa ho vtedy pri stole. „Prečo, nuž, preto lebo som mu ukradol pár kšeftov, vyspal sa z jeho ženou, ktorú mimochodom našli o pár týždňov v lese bez prsníkov a narazenú rozkročmo na zastrúhaný kôl, a hlavne preto, lebo som mu ukradol pár miliónov libier. Získal ich síce späť, no to mu zjavne nestačilo. Odvtedy mi kazí všetky obchody, spojenectvá a prevraty. Dokonca začal platiť stranu[1] a zbrojiť proti mne. Musím si preto dávať pozor kde čo poviem, dokonca aj kde a kedy sa ukážem, a tak som sa rozhodol ochraňovať svätyňu ako to len pôjde lebo to je miesto o ktorom nik nevie. A teraz ak ma ospravedlníš, mám schôdzku z ministrom vnútra. 

            Po tomto rozhovore som sa ešte veľa krát pýtal sám seba, či som naozaj chcel vedieť tak veľa o minulosti pána S. a tým pádom aj o mojej budúcnosti. Vedel som že keď škodím Gérardovi, škodím aj strane, a že keď škodím strane, nemôžem sa ukázať hocikedy hocikde. Tieto myšlienky mi nikdy nepomáhali zaspať a inak tomu nebolo ani dnes. A navyše v noci som počul policajné sirény.