Marcheggské mosty

         Keď zazvoní tento telefón, zdvihni ho, a sprav čo ti oznámia“ zaúčal som Jakuba. „Vzadu sú zbrane, ale vždy ich umy a ulož keď ich použiješ. Dám ti môj blacklist, časom si vytvoríš svoj, každý kto sa na ňom nachádza“ a naznačil som pohyb hranou dlane cez krk. Jakub bol celkom šikovný, a hlavne bol rád že nemusí používať ústa ale päste. „A teraz prišiel čas na tvoju skúšku, zajtra o polnoci pred svätyňou.“ Oznámil som mu, dopredu sa tešiac na ukážku oddanosti mne, a pánu S.

             O polnoci som prichádzal k svätyni, zmätený z toho z čoho bude pozostávať skúška. Čakal som fyzycké skúšky, psychycké skúšky, ale rozhodne som nečakal výjav aký sa mi naskytol. Pri strome pred svätyňou bola priviazané dievčatko, maximálne desať ročné, vystrašené a dobité. Ihneď som sa k nemu rozbehol, začal som ju rozväzovať...a prebudil som sa priviazaný k stromu. „Ty prasa! Zabijem ťa!“ vrieskal zrazu na mňa pán v starších rokoch. Zrejme ma prichytil pri rozväzovaní dievčatka a zle si to vysvetlil. Najprv som sa mu to snažil vysvetliť, no keď na mňa namieril nekompromisnú brokovnicu, nemal som na výber, vykopol som mu ju, a prudkým trhnutím ramien som povolil lano, nehladiac na moje zranenia čo som utŕžil pri zrejme nie práve najšetrnejšom zaobchádzaní z mojim telom pri uväzovaní. Rýchlo som sa vyslobodil z lana, schmatol brokovnicu, a nechal som asi päťdesiat brokov prejsť mužovi cez hlavu. „Výborne, žiak môj“ ozvali sa mi za chrbtom známe slová, vypustené z úst Romana. „Pol skúšky si zvládol“. “A druhá polka?“ spýtal som sa stále plný adrenalínu, zo srdcom búšiacim ako o závod. „Tá malá bude rozprávať, zbav sa jej“ povedal znechutene Roman, pomaly sa otáčajúc. Odišiel. Stále som neveril vlastným ušiam, ale rozkaz bol rozkaz.

             Telá vkĺzli do hrobu z miernou námahou, musel som po nich pár krát podupať...

To vyšetrovanie ma už vážne unavovalo. V poslednej dobe sa strácalo čoraz viac ľudí, v poslednej dobe dokonca otec z dcérou a k tomu všetkému ešte aj tie internáty. Stále žiadna stopa len viac a viac hlásení. „Andrej! Rýchlo bež sem, máme stopu, nejaký turista videl muža ako uprostred noci v strede poľa vláči dáky kameň“ dobehol kolega udychčaný a spotený. „Tomu hovoríš stopa? Nuž, ale lepšie ako nič“ povedal som, pomaly sa zdvíhajúc z kresla predstavujúc si „napínavé“ niekoľko hodinové pátranie v poli po kameni. „A čo vlastne robil turista v noci v takej diere ako sú Marcheggské mosty?“ „Išiel tade vlakom, ten mal poruchu a musel na moste na pár minút zastaviť. A vtedy ho uvidel.“ „Čo si o tom myslíš?“ „Myslím si že je to sakra veľká náhoda. Ale podľa mňa si nevymýšľa.“ Povedal Adrián, škrabúci sa na hlave. „No, minimálne je to zvláštne, poďme sa na to pozrieť. Snáď teraz chytí na prvý krát.“ A nasadajúc do našej novej policajnej Kie som sa smial až mi čiapka spadla.

            Cesta ubehla relatívne rýchlo, a ako sme si robievali srandu, ani motor nezhorel. „Pre-boha“ zašepkal som keď sme sa blížili na miesto určenia. Z diaľky na nás hľadelo pár desiatok kameňov, ležiacich na novej pôde. Zo zatajeným dychom som vystúpil z auta, hľadiac na rozprestierajúcu sa planinu, z ustupujúcou trávou, z ktorej trčali kamene. Rozochveným krokom som kráčal po poli, obzerajúc sa všade na vôkol. Adriána som nechal pri aute pretože tento mesiac stačila už jedna krádež. Kráčal som doprostred, rozhliadajúc sa dookola, až kým som neuvidel výjav ktorý ma donútil vykríknuť. Na aute boli roztvorené dvere a Adrián nikde. Prázdnota za volantom bola alarmujúca, keď v tom sa Adrián postavil. Ten debil stál za autom, zaväzujúc si šnúrku alebo také niečo. Zamával som na neho, krútiac hlavou, chystajúci sa porátať kamene do zápisnice. Z pochmúrneho zamyslenia ma vytrhol výkrik, začínajúci sa od auta a končiaci v mojich ušiach. Výkrik vyplašil tiež kŕdeľ vrán, a stádo zajacov. Bolo to ako zvláštne uvoľnenie v kine, keď vidíte že ste sa nezľakli ako jediný. Na aute sa ťahala cez čelné sklo dlhá krvavá škvrna, pochádzajúca z krčnej tepny môjho obľúbeného, a zároveň jediného kolegu. Roztrasená ruka namiesto toho aby zamierila k pasu po služobnú zbraň, zamierila k ústam, dúfajúc že zastaví výkrik... 

            ...no neúspešne. Z hrdla mu trčal sedem-ramenný shuriken, jemne vibrujúci od prúdiacej krvi. Tento krát bola poverčivosť namieste, sedmička síce priniesla Adriánovi smrť, no mohol som to byť ja, kto by chrčal na jeho mieste. „Kde si, no tak, kurva, kde si?“ vrieskal som stále dookola, až kým som neucítil v hrdle jemné puknutia, a namiesto kriku mi z hrdla vyprsklo pár kvapiek krvi. Na hlasivky bol dnešok priveľký nápor, tak som len zavliekol Adriána do poľa a naštartoval auto. V tomto meste sa aj tak nikto o nič nestaral. Odkedy sa vlády ujali tí o ktorých to nikto nečakal, a pri prezidentskom paláci viala vlajka z červenou hviezdou, polícia už všetku moc stratila. 

            Cestou domov som celý čas držal v ruke shuriken, lacnú verziu od vietnamcov, akých sa dnes v každom obchode váľali celé kopy. Prakticky nebolo možné vypátrať kto a odkiaľ shuriken hodil, no vedel som jedno, a to že na tých Marcheggských mostoch niečo bolo. Rozhodne sa tam hneď zajtra vrátim, a niečo pohľadám. Neviem ešte čo ale keď to nájdem, iste to spoznám. Teda, jedine že by nie. A toho som sa bál najviac, že mám celý čas pred očami nejakú stopu, no neviem sa jej chytiť. 

            Tieto myšlienky ma sústavne napádali zatiaľ čo som nevedomky rozmazával v ruke odtlačky prstov vraha môjho najlepšieho kolegu, Adriána. V očiach som mal slzy, v hrdle sucho, a krv z mojich pretaktovaných hlasiviek mi zťažovala dýchanie. Musím na chvíľu zastaviť, ináč asi omdliem za volantom. Zkurvený štvrtok.

            Mal som veľa známych všade kde sa dalo, práve preto som vedel o dôkazoch skôr ako policajti. Adrián bol neschopný ale vedel som že ak odstránim Andreja, tak Adrián sa pokúsi zalarmovať posily. Zatiaľ čo ak odstránim Adriána, tak Andrej sa bude snažiť pátrať na vlastnú päsť, a nikto sa nič nedozvie. Stál som na moste ako boh, vietor sa mi hral z kabátom, a hral by sa aj z bujnou hrivou kebyže nejakú mám. Moja hlava, úplne bez vlasov, zato ale fungujúca ako dobre namazaný stroj, rýchlo vyhodnotila silu vetra, a keď stál Andrej dostatočne ďaleko, pokúsil som sa o nemožné a uspel som. Vyše dvadsať metrov ladne prekonal môj shuriken, z kalenej, neleštenej ocele. Stačilo jedno silné trhnutie zápästím a mohol som sledovať ako sa nekompromisne zaboril do policajného krku, z ktorého vytryskol prúd krvi na čelné sklo. 

             Zabíjanie nebol môj headline, no niekedy to bol jediný možný spôsob ako rýchlo a efektívne riešiť problémy hlavne v tomto skazenom svete. Druhý policajt čoskoro odišiel a nechal ma z mŕtvym telom samého. Oblúkom som zišiel z mosta, pomaly kladúc nohu pred nohu, lebo to posledné čo by som teraz potreboval by bolo potknúť sa a vyvrtnúť si členok. Hrob som kopať nemusel. Mal som totiž rafinovanejší spôsob. Stačilo telo na brehu zaťažiť kameňmi aby nohami trčalo vo vode, a besné psy, ryby a vtáctvo sa o jeho likvidáciu postará. Do dvoch dní o ňom nebude vedieť už nikto. Ale nateraz som mal iné starosti, a to predstaviť sa v svätyni a pomôcť tým dvom neschopákom urobiť niečo poriadne. V poslednej dobe nešli obchody tak ako som si predstavoval, a tie dve trosky bez vlastného života mi mohli veľmi pomôcť, pokiaľ nikto z nás troch nezomrie keď na mňa zaútočia, čo som predpokladal, pretože môj vstup do svätyne mal byť v skutku impozantný. 

            „Klop, klop, pozdrav sme kde nechali, pánko mladý?“  ozvalo sa spoza stola, ktorý sa stále topil v ponurom šere. Okamžite som tým smerom vrhol nielen pohľad, ale aj dva vrhacie nože, ktoré som držal skoro neustále v ruke, teda, pokiaľ som nebol v spoločnosti, samozrejme. Bezvlasá osoba za stolom v očakávaní prudko zdvihla krabicu od mlieka, ktorú nože síce prebodli, ale už nemali tú silu zraniť Tajomného neznámeho. „Som pán S.“ povedal muž, zjavne sa baviaci na mojej padnutej sánke. „A mám pre vás nový blacklist, osoby označené čiernou fixkou sú prvoradé, osoby označené červenou, sú len sekundárnymi cieľmi. A ak ma teraz ospravedlníte, mám podobnú listinu aj pre vášho kolegu.“ A z týmito slovami sa rozlúčil letmým mávnutím ruky a odišiel do chladného večera. 

            Nijak som sa neponáhľal, vedel som že Jakub má vždy plno času, aj keď pravda to bola málokedy. A vedel som kedy a kde sa vyskytuje, takže hodiť mu do schránky list bol naozaj najmenší problém. Problém bol ako zaistiť aby si ho prečítal skôr ako mu Roman zavolá, a že zavolá na to môžem vziať jed. Veril som v Romanovu loajalitu, takisto silne ako v Jakubovu. A keď si obaja nájdu meno toho druhého, určite ucítia hrozbu a pokúsia sa zabiť navzájom, najlepšie bude ak dokonca zhynú obaja, a to mne pred očami, nech sa aspoň trochu rozptýlim. 

            „Dnes večer v svätyni znelo v esemeske od Romana

             „Vidím že si prišiel načas, tak ako vždy“ povedal Roman a hodil Jakubovi dva meče. „chystám sa ťa zabiť, a chcem férový súboj, aby si vedel že nie som sviňa“ pokračoval som, chopiac sa svojich dvoch mečov, jemne naklonených smerom k Jakubovi. „LET´S FIGHT!“ zvrieskol som pri uchopení svojich dvoch ponúknutých mečov a vrhol som sa na Romana . Akonáhle sa meče zrazili, prúd iskier osvetlil dve zapálené tváre, no našťastie ja som bol šikovne schovaný za stojanom z rozprestrenými oceľovými vejármi. Tí dvaja by si ma nevšimli ani kebyže stojím rovno medzi nimi.

 Len čo meče zaiskrili, urobil som taktický krok dozadu, mečmi opísal pol obrátku v domnienke že Roman urobí krok vpred a ja rýchlym výpadom zospodu ukončím súboj. Na moje prekvapenie ale Roman urobil to isté, ale z krokom dopredu, takže ma zasiahol nepripraveného a porezal ma nohe, nie príliš hlboko ale dosť na to aby ma donútil ešte viac cúvnuť a dotknúť sa chrbtom steny. Ihneď som vedel čo mám robiť, aj napriek tomu že môj nasledujúci krok bol najriskantnejšia varianta aká len mohla byť. Zviezol som sa po chrbte na zadok, podkopnúc Romanovi nohy a keď doskakoval späť, sekol som mu oboma mečmi...po nohách! Ten hajzel mi normálne šiel po nohách! Pokúsil som sa ešte o jeden výskok pričom ma však zasiahol do podrážky a ja som nešikovne spadol na stojan z najvyberanejšími shurikenmi, ale aj napriek všetkej mojej snahe ma nejedny zasiahli do tváre. Z náhleho návalu adrenalínu som pustil meče a začal hádzať bezhlavo hviezdice na Jakuba, pričom minimálne jedna mu nepekne zranila rameno, vyprsknúc nemalú spŕšku krvi všade navôkol. Naštvane som si ju vytrhol z ramena a odhodil preč, pričom som nevedomky skoro zabil stále sa schovávajúceho pána S. Chopil som sa prvého čo mi prišlo pod ruku, a napriek tomu že to bol dáždnik, nepozeral som na to ako komicky vyzerám ale zamieril som kovovým hrotom na Romana, stále neozbrojeného. Ten sa však kovovému hrotu nepoddal a kopancami jeho voľných tenisiek ho úspešne odrážal až kým sa mu nepodarilo vstať a vziať si zo stola dve yawary ktoré jednou dobrou pákou zlomili dáždnik na dva kusy a pomaly sa prebíjali k mojej tvári. V tom Roman padol na kolená a jedným mocným švihnutím zaútočil na moje koleno ktoré zaprotestovalo hlasným puknutím a moja rovnováha sa porúčala kade ľahšie. A keď už ho mám na zemi, nebolo by od veci skúsiť sa trochu pozabávať, pomyslel si Roman, a obomi kolenami súčasne skočil na Jakuba. Ten ma však prekvapil. Rýchlo sa odkotúľal, a ja som už nedokázal zabrániť môjmu tvrdému pristániu na hlinenej podlahe. Rýchlo som sa prevalil lakťom na Jakubov solar, vyrazil som u tým dych a zjavne ho aj naplo. Normálne by som si to nevšimol, ale prúd zvratkov ktorý sa ustálil na jeho tričku to dosť jasne napovedal.

             „Zabijem ťa ako aj ostatných na zozname!“ zasyčal som zo zbytkami dychu na Romana, ktorému v tú chvíľu zbledla tvár ako keby bol bez dychu on. „Ale veď, ale veď, ale veď na zozname si bol predsa ty?“ zo zdesením na mňa pozeral Roman. Myslíš že ma znova podviedli? Tak presne to by povedal Roman, kebyže ho neprekričí hlas hlbší, starší. „Héj, brzdite páni, čo to do vás vošlo? Kebyže teraz neprídem, hádam sa pozabíjate.“ Vyriekol  pán S. „To ty, to ty si nás oklamal! To ty si nám dal zoznamy!“ „Zoznamy som vám dal síce ja, ale nerozmýšľali ste kto ich dal mne? A nedal som vám ich v zapečatenej obálke? Dal.“ Jakub síce nemal vôbec tušenia či dostal list v obálke alebo nie, no zmätene prikývol, načo ho hneď nasledoval Roman. „No tak teraz poďte, ošetríme si zranenia a spolu porozmýšľame kto by mohol mať niečo proti vám. Alebo viete čo? Zbehnem po pár pív a do hodinky som tu“ povedal pán S. ako najväčší kamoš, žmurkol, otočil sa na špičke a ladne vypochodoval zo svätyne. 

            Vedel som že sa musím odtiaľ rýchlo zdekovať, kým ma tí dvaja neodhalia. Pod zámienkou kúpy piva som sa veľmi rýchlo dostal preč, a neplánoval som sa tak rýchlo vrátiť. Aspoň som zistil že tí dvaja sú lepší a oddanejší ako som očakával. Teraz už len zohnať niekoho tretieho, a môj diabolský plán budem môcť zrealizovať, potom sa obchody konečne rozbehnú. Hold, niekedy som mal pocit že som génius, a nik ma neporazí. A práve preto aby som si to zaistil, potreboval som nový blacklist, tento krát na ňom však budú samé veľké zvieratá. A možno na ňom bude aj zopár mestských policajtov, takzvaných igráčikov, ktorý riešia parkovanie áut na trávniku, ale to že pred školou kde je zákaz vjazdu a parkujú tam autá, to ich neberie.  

            Ja im ukážem ako sa platia pokuty...

Hneď ako sa tam pán S ukázal, vedel som že mi niečo na ňom nesedí, hlavne ten jeho výraz tváre. Výjav pred jeho očami musel byť dozaista nepríjemný, no z jeho úsmevom to ani nepohlo, ba čo viac, bol tak zaujatý pomáhaním nám, že si ani nevšimol ako sa sám porezal o nedbalo uložený kord. Na nič sa nepýtal, len navrhol že kúpi pivo, zhodil zo seba vinu, a vyparil sa. „Nezdal sa ti pán S. nejaký zvláštny?“ vravel som pomaly pri zašívaní Romanovho obočia. „Čo o ňom vlastne vieme? Ja len to že viedol Marchegistov, a teraz vedie nás, či sa nám to páči alebo nie.“ „Niečo na tom bude, aspoň ja si myslím že z pivami sa už neukáže“ odvetil Roman z miernym smútkom v hlase.  

            V ten istý deň, ale o mnoho hodín skôr vystúpili z auta Andrej spolu z detektívom Pepsom ktorého si prizval na spoluprácu. Zlé jazyky tvrdia že je medzi nimi viac ako pracovný vzťah ale to už nie je naša starosť. Nás musí jedine trápiť to že skoro odhalili svätyňu. Nevedomky kráčali vedľa jej vchodu ktorý bol úspešne zamaskovaný, a len pár metrov od nich sa Roman pripravoval na večerný očakávaný súboj. Zatiaľ čo Roman kontroloval meče, detektív Pepso stál hore na moste a z jeho úst vychádzal hlas o dva, tri stupne vyšší ako by sme čakali. „Podľa mňa bola hviezdica vrhnutá niekde odtiaľto, určite z vrchu mosta“ vyslovil hlások, pričom nemal ani poňatia že presnejšie uhádnuť nemohol, lebo stál presne na mieste odkiaľ pán S. hádzal shuriken. „Aha, tu sú nejaké stopy“ vykríkol vzrušene Pepso. „Len škoda že môžu byť úplne od hoci koho.“ Kontroval mu ihneď Andrej, vôbec nemajúc tušenia o detektívnom pátraní, ale bolo mu už dosť trápne stále mlčať. „Nie mýliš sa, tie stopy patria niekomu kto prišiel autom, vidíš? Tu mu spadli kľúče. A tiež ťahal za sebou po zemi plášť. A keď sa pozrieš bližšie, vidíš otlačený znak a vieš že mal Škodovku“ spustil Pepso.  

            Už z diaľky som ich videl. Policajné auto uprostred poľa a dve osoby hore na moste boli nenápadné ako päsť na oko. Vedel som že nemôžem zasiahnúť silou, tak som sa schoval za strom a z úctivej vzdialenosti jeden a pol kilometra som ich sledoval. Keď uspokojili svoju zvedavosť a odišli preč, mohol som ísť ďalej, schovať sa do svätyne. Dvere boli zatvorené, no našťastie vnútri hralo rádio, tak som sa mohol nepozorovane votrieť do svätyne a schovať sa na najtmavšie miesto. Stačilo čakať za dverami a keď sa kroky vzdialili, a Roman odišiel do skladu zbraní v zadnej časti svätyne vošiel som a skrčil som sa za vejáre. Potom už len hodiny nekonečného čakania. No keďže trpezlivosť ruže prináša, oplatilo sa mi to aj z úrokmi, a výsledkom bol zápas ktorý nikto nemal prežiť. Ale horúce hlavy počas súboju prehovorili a všetko bolo stratené, a musel som zasiahnuť. Všetko urovnať. A nakoniec sa vypariť. Aspoň že som to zvládol úspešne. Cestou preč som rozmýšľal o tom čo spravím ďalej. Nenapádalo ma nič, ako keď spisovateľa obíde múza a on zostane opustený tápať v temnotách svojej mysle. Vedel som že si musím dať príjemnú sprchu a potom sa hlava vyčistí. A možno že keď tých dvoch zavalím prácou tak nebudú mať čas premýšľať nad ich osudmi. Preto bude najlepšia možnosť predhodiť im ďalšieho člena, a pokiaľ sa bude dať tak ženu, a najlepšie by bolo kebyže sa stane mozgom mojej teraz už skoro definitívne vyformovanej jednotky. To by mohlo zamestnať ich obmedzené mysle natoľko aby mi dali pokoj, a na tento konflikt zabudli, ak je také niečo aspoň trochu možné. S týmito myšlienkami som opúšťal Marcheggské mosty a z pokojom v duši mieril preč.

 Úryvok z miestnych novín:

 N e z v e s t n ý c h  ľ u d í  p r i b ú d a
Nikto si nemôže byť istý.
Mestská aj štátna polícia nabáda k opatrnosti. V posledných týždňoch sa v okolí Bratislavy stráca rekordný počet ľudí. Miznú ľudia vo veku štyridsať päť až desať rokov. Posledné stopy nie sú známe, ľudia sa strácajú počas celého dňa. Preto radíme aby ste po zotmení neopúšťali svoje príbytky a vonku sa nezdržiavali individuálne. Následne nám na pár otázok odpovie policajný náčelník Alan P.
Čo viete o únoscovi?
Ten únosca je pravdepodobne celá skupina únoscov, pretože jednotlivec by nebol schopný takého rozsahu škôd. Môže ísť až o desať člennú skupinu priekupníkov z orgánmi. Zrejme sa skrývajú v prírode, a obete si dopredu vytipujú.
Je možné že tieto zmiznutia majú súvis z Ketamínovým šialencom?
Rozhodne nie. Túto možnosť sme zavrhli ako jednu z prvých, pretože ketamínový vrah má úplne odlišný psychologický profil ako táto ako predpokladáme skupina. Zatiaľ čo on osoby uspáva a okráda, v tomto prípade sa osoby strácajú. Nič viac o oboch vrahoch nevieme, no rozhodne nespolupracujú.
Máte nejaké rady pre spoluobčanov?
Aby nevychádzali potme na ulicu, a už keď musia tak minimálne v trojčlenných skupinách. Taktiež by nebolo na škodu aby ľudia nosili na ľahko dosiahnuteľných miestach paprikové spreje, a aby sa vyvarovali vzniku davovej psychózy. A keď niekto zmizne tak aby namiesto zvyčajných dvadsaťštyri hodín volali už po dvanástich.

 „Počuješ tie bludy?“ smial sa na plné kolo Roman. „Hej hej, my dvaja sme vlastne desiati! Buhahahahahahaaaaaaaa“ smial sa Jakub neveriacky čítajúci článok zo sobotných novín. Dlho panovala v svätyni napätá atmosféra že takéto rozptýlenie sadlo ako riť na šerbel. Celkovo, denná tlač ma po mojej dlhej izolácii od sveta zahriala pri srdci viac ako tona uhlia.