Marcheggské mosty

              09:00 GMT Petrohrad
            „Taký bordel som jakživ nevidel, a to tu už robím dvadsať rokov“
krútil neveriacky hlavou Alfonz.

-„Tak tomuto, neverím, neverím“ opakoval si Ivan Romanov stále dookola v úžase nad tou spúšťou, nad tým že niekto dokáže dvadsať rokov – pol života upratovať mŕtvoly a nad tým aký rodičia dajú svojmu dieťaťu v Rusku meno Alfonz.
-„Dávam tak šesť centimetrov. Ty?“
-„Takých pätnásť“ Znova prehodil akoby mimochodom Ivan. Tieto hry hrali upratovači na mieste činu vždy. A vždy sa stavili aspoň o tristo - tristo päťdesiat rubľov aký nájdu najväčší kúsok človeka. Niekedy je človek celý, len z malou dierou v hlave alebo v hrudi, no niekedy sa nenájde nič. To najčastejšie vtedy keď niekto upratoval stopy a odtiahol telo no zabudol na prst. A niekedy zabudol na chodidlo alebo na celú nohu.
-„Osem! Vyhral som, poďme na obed“ ozvalo sa víťazoslávne z hotelovej miestnosti ohraničenej policajnou páskou načo vyliezli 2 postavy a z malým igelitovým vreckom zamierili k patológovi.

            17.4. 04:00 GMT Petrohrad
            Veľký, jemne zamastený prst, s hrubou kožou stlačil vypínač aby sa nič nestalo. Majiteľa tohto prstu to celkom potešilo pretože práve to očakával. Plochým šrobovákom pomaly a opatrne odstránil zástrčku a vytiahol káble. Prerezal izoláciu, nad zapaľovačom roztavil trochu cínu a nadpojil dva tenučké, v tme sotva viditeľné drôty. Obviazal ich izolačnou páskou aby nedošlo k skratu a natiahol ich popri zemi, pri stene až k vypínaču pri dverách. Tam zopakoval celý proces. Potom sa vrátil k zástrčke a nadpojil na ňu 7,5 kg dynamitu ktorý schoval pod postel. Proces bol hotový. Mal rád istotu, tak radšej dal viac ako učebnicovú dávku 1300 gramov. Nahodil poistky, zabuchol za sebou a zamkol pakľúčom.

            17.4. 12:00 GMT Petrohrad.
            „Mám pre vás dve správy. Zaprvé, ten kúsok lebky patril inej žene ako tej ktorú zasypalo“ súdna lekárka sa nadýchla aby mohla pokračovať „a za druhé, tá z ktorej zostalo viac, zomrela na infarkt.“
„Takže to by bola jedna. Na čo umrela tá druhá?“ odvetil vyšetrovateľ.
„Predpokladateľne explóziou, bola tak blízko že ju roztrhalo na kúsky.“
„Fajn, keď budete mať niečo viac, ozvite sa“
„Dobre, ale už asi nič nové nenájdem.“

            17.4. 06:00 GMT Petrohrad
            „Dobrý deň“ povedala žena s šatkou okolo krku.
„Dobrý, chcete sa ubytovať?“ odpovedal úlisne pikolík.
„Poprosila by som apartmán 307“
„Je mi ľúto ale apartmány podľa čísel nedávame“
„Tak potom prepáčte“ povedala žena a vytiahla bez slova hrubý zväzok storubľoviek ktoré bez slova položila na pult. Rovnako bez slova jej podal pikolík kľúč číslo 307.
„Prepáčte“ ospravedlnila sa mužovi do ktorého narazila pri otáčaní.
„Prepáčte“ ospravedlnila sa žene ktorá hneď na to narazila do nej.
„Prepáčte“ ozývalo sa zo všetkých strán, ako bola vstupná hala plná, a neznámu ženu ktorá si práve vybavovala raňajky na izbu, prepadol zlý pocit. Otočila sa s ďalším prepáčte vyšla z hotela. Môžeme ju sledovať až pred hotel, kde bojovala asi desať sekúnd z pocitom hanby, no nakoniec si sadla na chodník, oprela sa o chladné múry hotela, a zatvorila oči. Chvíľu ešte jej srdce bojovalo, no v momente keď tri poschodia nad ňou cez sklo preletel prvý úlomok, ktorý nasledovali ďalšie a ďalšie úlomky, črepy, časti ľudského tela, a mohutný oblak vznietených plynov, jej srdce dobojovalo.

            17.4. 06:00 GMT Petrohrad
            Naša blondínka pokračovala okolo ženy ktorej čoskoro srdce povie dosť a vydala sa výťahom k apartmánu kde sa mala stretnúť zo spojkou. Ruka sa pomaly dotkla gule, zasunula kľúč do drážky a odomkla. Pomaly nahmatala vypínač...
„Stojte! Tam nemôžete! Ešte som tam neupratala. Takto to dopadne keď sa izby dávajú podľa želania a nie podľa harmonogramu. Sadnite si zatiaľ do vestibulu, potom vás zavolám.“
„Ďakujem“ vykoktala prekvapená blondínka, zbehla po schodoch, a sadla si do mäkkého kresla na recepcii a usmiala sa na mladého muža čo stál opodiaľ. Zabudla však že je v prestrojení a že má na tvári namaľovanú umelú jazvu. Muž to však nevedel a tak sa len udivene pootočil chrbtom. V tom vzduchom preletela okolo blondínky stolička, ktorú v tesnom závese nasledoval ťažký mahagónový stôl. V priebehu tisíciny sekundy ešte stihla zachytiť ako sa mužovi reflexívne zavreli oči a potom ju ako v spomalenom filme tlaková vlna zmietla na zem aj so všetkým naokolo. 

            17.4. 14:00 GMT Petrohrad

            „Poď Roman, je načase sa vrátiť domov, tu sme skončili“

„Je zaujímavé, že som vlastne nikdy poriadne nezačal, a už odchádzam. Ale každopádne ti ďakujem.“

„Nemáš za čo, a teraz už poď, čaká na teba starý známy. Aby nám neušlo lietadlo.“ 

            17.4. 13:00 GMT Petrohrad

            Celý čas som si v hlave prehrával dobre vydarenú akciu, a tešil sa domov. Vedel som čo mám ešte pred sebou. Rozhodol som sa to vziať jedným vrzom a zamieril som hneď k Ermitáži. Horúco ešte práve nebolo, no už sa dalo prejsť pohodlne pešo tak som sa rozhodol to odšlapať. Pomaly ale isto som sa blížil k tým dverám kde sa to všetko malo stať. Videl som že v okne na poschodí sa nejaká postava rýchlo mihla za záclonou a vedel som že nemám dosť času. Vykopol som vchodové dvere a vytasil dvoch tlmených walterov. Jeden kotúľ letmo aby som sa vyhol prípadným guľkám smerujúcim na výšku hlavy a od boku som vymaľoval steny za bodyguardami ich mozgomiešnym mokom. Rozbehol som sa hore schodmi, odrazil sa od ďalšieho strážcu a ramenom sa hodil na druhú gorilu ktorej som zlomil dve rebrá a prepichol pľúca. Vytiahol som z topánky nožík a vrhnutím som zbavil prvého chlapíka pochybností či ešte žije. Nežije. Chodba sa po chvíli rozdvojila a ja som nevedel či ísť doľava alebo doprava. Automaticky som sa rozbehol doprava, no nenašiel som nič okrem kotolne plnej neúspešných bojovníkov, ktorý si našli veľmi rýchlo miesto ako ochrankári dôležitých osôb. Bohužiaľ, mali tú chybu že boli neúspešný. Obkľúčili ma, a akonáhle sa na mňa vrhli, hodil som sa na zem, prestrelil potrubie z vriacou vodou a vybehol z miestnosti plnej kriku. Zablokoval som hasiacim prístrojom dvere a počúval ako sa banda bojovníkov varí zaživa. Počúval som ako sa výkriky stupňujú a ako praská obarená koža keď v tom moju pozornosť upútal podivný rachot na druhej chodbe. Vydal som sa za zvukom, keď v tom som sa ocitol zoči voči Romanovi. Na sekundu sme obaja zamrzli, no potom po mne hodil infúznu fľašu, a hodil sa do izby. Fľaši som sa vyhol, no odlákala moju pozornosť na toľko aby Roman mohol ujsť. Ja som vedel že je v izbe, on vedel že som na chodbe. Keď v tom sa ozval výstrel a stena vedľa mňa explodovala. Ten blázon tam musel mať nejaké malé delo! Vstal som, no hneď som to ľutoval, lebo tam naozaj malé delo mal. Ten magor strieľal z protitankového kladiva v miestnosti. Ďalšia raketa mi presvišťala nad hlavou, načo ma zasypala spŕška guliek. Divil som sa že ešte žijem, naozaj mi to pripomínalo skôr bojisko ako nájomnú vraždu. Chvíľu nastalo ticho. A pokračovalo. A potom stále pokračovalo. Postavil som sa, a videl som vystrašeného Romana ako sa bez munície krčí za sutinami. Namieril som na neho, natiahol úderník, keď v tom ma zabil gram olova presne vystrelený z druhého konca chodby zo zbrane blondínky, v ktorej by sme po odmaskovaní spoznali Moniku. Áno, ja, Medveď, som zomrel po druhý krát, no tentokrát už naozaj. Prepáč mama.

Cesta v lietadle ubehla celkom bez problémov. Bolo to zvláštne, ísť po dlhej dobe domov. Celkom som sa tešil na Slovenčinu, Marcheggské mosty. Zároveň som bol smutný z toho že keby sa neobjavila Monika, už by som tu z najväčšou pravdepodobnosťou nebol. A keď sme pri tom, Monika. Nikdy som ju nevidel, potom sa objavila, zachránila mi kožu, a zobrala ma domov. Kedy a ako sa dostala k Marcheggistom, mi je záhadou. Vedľa mňa sedel aj pán S., ktorého meno mi bolo doteraz záhadou. Celý čas mlčal, a vyzeral že je myšlienkami úplne mimo. A hlavne som sa tešil na teplo, a bryndzové halušky. Aj keď ževraj celú maličkú krajinu sužovali dažde a povodne, stále to bolo lepšie ako ruských 24 stupňov ktoré však čoskoro odídu a akurát stihnú rozladiť organizmus. No a halušky sú halušky.

             Bolo vidno že súkromie Marcheggisti dodržujú, v svätyni bolo všetko tak ako som zanechal, akurát pribudlo pár pavučín, a kúsok koláča ktorý som v zmätku nechal na stole husto zarástla pleseň. Zbežne som poupratoval a rozhodol sa oddýchnuť si. Po chvíli strávenej na gauči som však zistil že nedokážem obsedieť na mieste a vydal som sa preskúmať sklad zbraní. Pomaly som prechádzal dokola okolo stojanov v ktorých boli uložené desiatky kíl chladnej ocele ako aj palných zbraní. So smútkom v očiach som prezeral každý jeden kúsok a rozmýšľal som koľko životov zobrali predo mnou, a koľko ich zoberú po mne. Z vytrženia ma prebralo až obyčajné polyfonické zvonenie zo starého telefónu, presne takého aký nevystopujete.

„Tretí máj, Čajovňa u zelenej táry, sedem večer“ ozvalo sa, a ihneď po tom telefón aj stíchol.

Toto zdelenie mi dalo naozaj veľa. Takmer som pochopil význam vesmíru a zeme. Pche!

„Kedy sa konečne pokúsia k človeku preukázať trochu slušnosti.“ zamrmlal som si. Opustil som sklad zbraní a išiel si ľahnúť.

             Tretieho mája som sa pre istotu na miesto určenia dostavil o niečo skôr, a našiel v rohu pri vodnej fajke sedieť Moniku a Majku.

„Veľa som toho zameškal. Ako sa žije? Prečo bývate spolu?“ spýtal som sa Majky.

„Budeme sa brať. Teda registrovať, ale v Čechách, u nás je to zatiaľ nezákonné“

„Vy?...Teda...No...Zaskočilo ma to“ vykoktal som prekvapene.

„To väčšinu ľudí. Ako bolo v Rusku?“

„Celkom fajn“ ukončil som debatu zatajením skutočností a objednal si Tibetský slaný čaj.

„Prepáčte, ale dnes ho nerobíme“ zaštebotala čajovníčka.

„Hmmm, tak potom jeden zelený, budem vám veriť“

„Jasné“ zaštebotala znova a odcupitala za plentu

Zbytok času sme mlčali až kým nedošiel zbytok spoločenstva. Potom sa začalo to čo som nikdy nečakal že sa stane. Začala porada. 

            Po prejednaní všetkých príjmov a výdavkov, sumarizácii všetkých odstránených subjektov a rozhodnutí o prijímaní nových členov sme sa znova rozpustili a všetci si šli po svojom. Tesne pred nastúpením do taxíka ma chytil za ruku pán S. a nastúpil za mnou.

„Musíme sa o niečom porozprávať, ale radšej osamote.“

Taxikár nás vyhodil pri neďalekej chatke pri mostoch zrejme v domnienke že tam ideme robiť niečo bohu za chrbtom. Akonáhle sme vystúpili, pán S, sa rozhovoril. 

            „V poslednej dobe som veľa rozmýšľal, dokonca čím si bol ďalej, tým som rozmýšľal viac.“ povedal, a prekvapil ma, pretože vyzeral ako typ človeka čo premýšľa a organizuje ešte aj v spánku.

„A na čo si prišiel?“

„Som čoraz starší, a už nemám dosť síl na hru na vojakov.“ povedal tichým hlasom a vzdychol si.

„Kam tým mieriš?“

„Mierim tam, že odchádzam. Neviem ešte ako ďaleko, ani ako vysoko, ale pokúsim sa prebiť čo najvyššie.“

„A tu?, Kto zostane aby nás viedol?“ odpovedal som z miernym strachom v hlase.

„O tom práve rozprávam. Ty Roman.“

„Ja?“

„Áno ty, drž sa.“  odpovedal, a nastúpil do auta ktoré ho už čakalo pri svätyni. Nasadol, a posledné čo som ho počul povedať bolo pár slov po rusky. Miloval som jeho zmysel pre teatrálnosť. 

            Pepso sa práve v tom momente zobudil. Bol síce večer, no on už bol vyspaný. Od toho incidentu na mieste činu, zložky číslo 667-295 bol neustále na antidepresívach. Stále si bral za vinu že nezabránil smrti jeho bývalých kolegov, teraz už rozpustenej jednotky. Po nehode takýchto rozmerov, ktorá navyše prišla zvnútra jednotky bolo pre prezídium príliš drahé celú vec ututlávať a radšej zbytky jednotky rozpustila, zaplatila odstupné a incident premlčala. Odvtedy sa Pepso pretĺkal životom ako len vedel. Chvíľu robil strážnika, chvíľu sa len tak nechal živiť od jeho bohatých priateľov, a potom zasa len tak ležal doma a jedol antidepresíva. Zahnal myšlienku na vystrelenie si mozgu z hlavy, zbalil zbraň pod zanedbané sako a vydal sa do ulíc. Celé dni sa prechádzal bezprízorne po meste a hľadal vinníka. Nevedel koho vlastne hľadá, alkohol a lieky mu zatemnili myseľ natoľko, že za vinníka začal považovať sám seba. Asi po jedna a pol hodine videl cez most prechádzať muža ktorému tvár pokrývala krv, nos mal nakrivo, a jednu nohu ťahal bolestivo za sebou. Zamyslel sa nad jeho osudom, nad bolesťou ktorú musel podstúpiť, a nad bolesťou ktorú ešte donedávna spôsoboval v rámci svojho povolania. Prudko zosmutnel, na chvíľu si predstavil aký je maličký oproti celému vesmíru a potom sa v nekonečnom záchvate šialenstva zastrelil. Avšak iróniou osudu sa zastrelil pred človekom, ktorý kedysi dávno v minulosti zastrelil jeho kolegu, a poštval Majku oproti nemu. Videl Pána S. 

            Dohovoril som zlou ruštinou, naštartoval a vybral sa na letisko. Prešiel cez Devínsky tunel, pokračoval na diaľnicu a držal sa jej až na letisko. Už videl nový terminál, keď v tom vedľa neho prasklo spolujazdcovo sklo. Prvá tlaková strela vyrazila sklo aby ju mohla nasledovať šípka napustená kuráre. Útočník veľmi dobre vedel že dnes sa už testy na kuráre nerobia takže ak by Pán S. náhodou včas nezabrzdil a nabúral, klasifikujú to ako mikrospánok. Pán S. však naštastie reflexívne dupol na brzdu a ešte pred tým ako upadol do bezvedomia, viac pocitom ako zrakom, videl ako sa jeho auto točí v nekontrolovateľných hodinách. Strach, bolesť a divné siluety bolo to jediné čo si pamätal z nasledujúcich hodín. Snažil sa udržať pri vedomí, no jediné čo tým dosiahol bolo to že nezaspal v slastnom bezvedomí ale všetky útrapy naplno precítil. Cítil sa slabý, no zároveň vedel že to musí prežiť aby mohol odolať. Priblížila sa ďalšia postava, pustila prúd do kovového rámu postele ku ktorému bol Pán S. pripútaný, a spýtala sa. Nevedel som síce čo, takže som neodpovedal, no z okolností mi bolo jasné, že to musela byť otázka.

„Neviem“ zamumlal som nezreteľne „Neviem, a nechajte ma na pokoji“.

„Neboj sa, necháme ťa hneď ako nám odpovieš“

„Ale ja nič neviem!“ zvrieskol hystericky Pán S.

„Tak to máte dnes fakt blbý deň.“ povedala neznáma postava a pustila do rámu postele ďalšiu dávku prúdu. 

            Po ďalšom prebudení z bezvedomia sa v miestnosti už nesvietilo. Potom zrazu hej. A nie. A hej. Svetlo blikalo asi v troj-sekundových intervaloch, s ktorými som počul ako sa vypína a zapína ventilácia ktorá vháňala do izby vzduch. Museli nastaviť časovač na generátore, takže sa každé tri sekundy vypol a zapol prúd. Netradičné riešenie, ale aspoň som videl že niesom v rukách profesionálov. Na chvíľu som sa zamyslel a potom mi to došlo. Každé tri sekundy vypadne na tri sekundy elektrina. Mám tri sekundy na to aby som sa vyslobodil, a zničil elektronické oko ktoré na mňa každú chvíľu žmurklo jeho červeným led-očkom. Keď zhaslo svetlo, pokúsil som sa vytrhnúť drôtené oko ktorým boli moje ruky spútané. Neúspešne. Pri ďalšom zhasnutí som skúsil či aspoň dokážem drôty pozohýbať a zlomiť. Nedokážem. Pri ďalšom zhasnutí som proste ruku vytrhol, aj keď ma to stálo kožu na oboch rukách. Rýchlo som sa rozbehol ku kamere a odtrhol ju váhou svojho tela. Čakal som pri dverách a keď ich jeden z únoscov otvoril, vrazil som mu ramenom do brady a utekal som. Utekal som po chodbách slabo osvietenými žiarivkami a za žiadnu cenu som sa neobzeral. Keď som našiel najbližšie dvere, vonku bola už tma. Vybehol som na ulicu a utekal ďalej. Asi po sto metroch som sa zastavil aby som zistil že ma nik neprenasleduje.