marcheggské mosty - kapitola 11
Neprešlo ani dvadsať dní a Roman si už pripadal ako doma. Dostal byt, skúter a kartu American Express ktorá sa od ostatných líšila hnedou farbou a malým tlačeným M vľavo hore. To „emko“ znamenalo krytie všetkých výdajov spojených z pôsobením Marcheggistov z cudzieho vrecka. Páčilo sa mu že toto mesto fungovalo ako stroj. Síce špinavý, hlučný a zostarnutý, no namazaný. Tréningy a výučba boli kruté, no súboje v dojo na tatami a v ringu ma neuspokojovali, preto som čoraz častejšie navštevoval lesoparky v Sokoľnikoch a Ostankinsky provokovať podgurážených výtržníkov, agresorov a neonacistov. Skoro vždy som vyprovokované súboje vyhral, a keď nie, tak som siahol po paralyzátore a začal útočiť na citlivé body. Takmer tomu tak bolo aj dnes, aj keď dnešný súboj nebol vyprovokovaný. Nie mnou. Vracal som sa z tréningu domov, kúsok od televízneho vysielača Ostankino. Už som vytiahol kľúče za zapaľovania, keď v tom ma zozadu niekto udrel po hlave. Účinok by to malo možno o to väčší, kebyže počká kým si dám dole helmu. Puklina priezoru mi značne zakrývala výhľad na pravej strane, tak som sa rozhodol ju rýchlo sňať. Neviem čo ma to napadlo, zamestnávať si ruky počas zápasu, no môj nepriateľ to hneď vytušil a prelomil mi tú prekliatu palicu o hlavu, čím ma poslal k zemi. Krv mi tiekla po obočí, no bolo jej tak veľa že čoskoro pretiekla a zaplavila mi oči. Hnusný obrubník! Keby som naňho nepadol, ešte by som videl a mohol sa brániť. Ďalšie a ďalšie kopance dopadali na moje zakrvavené telo, pričom nevynechali ani tvár, genitálie, či rebrá. Striedali sa čvachtavé zvuky krvi a praskajúcich kostí, zo zvukmi zúfalého dychčania a sĺz. Do tváre som mu nevidel, no zdalo sa mi že jeho pohyby boli akosi nekoordinované. Pokúsil som sa vstať no v tom mi zabránila noha, ktorá sa posledný krát zdvihla, narazila do mojej tváre a utiekla.
Videl som ho už z diaľky. Na tom jeho zbastardelom žltohnedom skútriku a motorkárskej helme. Bolo zvláštne že som v skutočnosti nič proti nemu nemal, aj keď sympatie vo mne práve tiež nevzbudzoval. Skrátka, bol mi ukradnutý. Teda až do tej doby čo proti nemu začala zbrojiť polovica Moskvy. On o tom nevedel, no bolo to ako keď vaša krajina prijme prísne strážených trestancov. Nikto ich nechce, no min proti tomu nič nezmôže. Roman bol tajné eso severnej Moskvy a mne náramne hladkalo ego že som bol poverený jeho zastrašovaním a likvidáciou. Keď zastavil predo mnou, napadol som ho zozadu palicou, čo som našiel opodiaľ. Cuklo to s ním dopredu, no nespadol takže som musel narýchlo meniť plány a udrel som ho znova. Nepadol zrovna najlepšie, ten obrubník bude musieť ešte dlho preklínať. Mohol som sa síce vytratiť, no tmavočervená ma vyburcovala a nútila ma kopať a kopať do jeho zvíjajuceho sa tela. Ešte posledný krát som ho kopol do tváre, snažiac sa nájsť rovnováhu v návale adrenalínu a dal som sa na útek. Asi za tromi rohmi som sa zastavil, vytiahol z batohu pivo a doprial si poriadny dúšok poctivého ruského nápoja. Všetci si myslia že ruská je vodka no opak je pravdou. Vďaka čoraz prísnejším obchodným podmienkam si tú pravú, kvalitnú vodku môžete vychutnať u južných susedov, zatiaľ čo zbytok Ruska pije pivo. Preto som ani ja nemohol byť výnimkou keď som chcel zapadnúť. Volajú ma medveď.
Dovoľte mi na chvíľu malú rozprávačskú pauzu. Aby sme pochopili celistvosť tohto príbehu, musíme prijať fakt, že osoby odchádzajú a prichádzajú. Zatiaľ som vám prerozprával len malú, vcelku zanedbateľnú časť z ľudských životov, lebo každý život je tak rozsiahly a nevypočítateľný, ako len môže byť. Preto nemôžme vynechať ani kapitoly z osudov postáv, ktorá sa teraz nepretínajú z životnou cestou nášho hrdinu, prípadne hrdinov, ktorý žijú svoj osud. no vnímavý čitateľ by mohol byť zmätený z toho prečo sa postavy menia tak ako sa menia. Ak chcete len zbežne nahliadnuť na vec, tak môže zbytok kapitoly preskočiť. No pokiaľ chce okúsiť trpko-sladkú podstatu ovocia, dúfam že bude pozorne čítať ďalej. Čítate? Tak fajn, poďme sa pozrieť čo robí detektív Pepso.
"Skurvená zima", opakoval si Pepso stále dookola už pár dní, keď bol na sledovačke istej osoby, ktorá mohla veľa vyriešiť. Opakoval si to aj napriek tomu že ho jeho rodičia viedli k tomu aby nenadával, učil sa a zdravo sa stravoval. A aj napriek tomu nadával, jedol nezdravo, a učil sa len to, čo musel. Jediným pozitívom bolo to, že sa mu sledovačka, a aj to len pre to lebo sa jeho cieľ zabil. Jednalo sa o informátora, ktorý si ako sa zdá nechával za príplatok niečo ja pre seba. Sám som jeho služby neraz použil, jednak jeho informácie, jednak som mu už priplácal aby mlčal. Taktiež viem že bol dosť neopatrný a veľmi známy. Bol to jeden z ľudí, ktorý udávali z nudy a presvedčenia, nie pod tlakom polície. Vážne som pochyboval o tom že si svoj život vzal sám, buď ho navštívili zlý ľudia, alebo mu dali neprijateľné ultimátum. Či už tak alebo tak, nerozchodil to. Jeho koža bola poskladaná na zemi ako kôpka koženého oblečenia. Jeho telo bolo v smrteľných kŕčoch poskrúcané, zuby a nechty vedľa na kôpke poukladané. "Takže samovraždu môžme vylúčiť", povedal Pepso po dôkladnom, troj sekundovom uvážení. "Hľadajte známky nejakej známej firmy, vlasy, karty, podpisy a tak ďalej. "Pane!, mám tu IKEA" vykríkol seržant ktorý bol v službe príliš krátko a bol príliš doslovný na to aby pochopil príkazy správne. "Ty si debil", chytil sa za hlavu Pepso a vydal sa o ďalšej miestnosti. Ak si niekto myslí že je lepší ako ja, tak by si mal zrovnať vedomosti. "Nikto totiž nieje lepší ako ja, detektív Pepso" mrmlal si popod nos nahnevane. Ako len môžu zobrať do služby takého kreténa? Aká len to je smola že táto mladá generácia je naša budúcnosť. No neboli sme taký práve my? Neboli. Chyby sme robili, no boli sme verný. Verný službe a vlasti...
"Tri pivá prosím, bistro!" skríkol Pepso zo srandy na kolegyňu, ktorá viac ako policajtka vyzerala v uniforme ako čašníčka. "Máme dnes aj krv, odtlačky a vlasy, mladý pane. Vrátila mu mladá kolegyňa vtip, no príliš sa nesmiala. Snažila sa o čo najrýchlejší kariérny postup, no len ju využívali. Na špinavú prácu, nadčasy, papierovanie, v posteli. Áno zo začiatku sa jej to páčilo, brala to celé ako úlet, no postupne jej to prerástlo cez hlavu. Niežeby musela ujsť od reality, ona potrebovala nájsť riešenie. Gréci by ju volali jediná, alebo osamelá, Feničania bohyňa. Volá sa Monika. Nám bude stačiť keď ju budeme volať Monika L. Nižšia postava, vlasy v cope, nenápadná ale krásna a v očiach pochovaný útlak a nevšímavosť okolia. Vražda je riešenie, rezonovalo jej hlavou ako tepna plná červeného, červeného hnevu. Oči ktoré videli už veľa bolesti zrazu nevydržali nátlak okolností, zaostrili na skalpel ktorý pomáhal pri práci šikovným kriminalistickým rúčkam. Potom potemneli. Ruky vzali čepeľ medzi prsty a sekli po najbližšej tvári. Akonáhle padol pás kože k nohám obete, a krik zaplnil miestnosť, rozbehli sa jatky. Tí, ktorý nechápali, a tí ktorý nevideli, postávali naokolo plný bezmocnosti, a tí ktorý videli postávali tiež. Skalpel dopadával na krk a tvár kolegov a oceľ pomaly strácala svoj striebristý šarm a zafarbovala sa erotickou červenou. Náhodný kriminalista ktorý si dnes zabudol doma menovku, takže jeho meno sa nedozvieme, sa rozbehol k nej z úmyslom zabrániť jej v ďalšom ubližovaní no Monika ho uvidela a rozbehla sa smerom k nemu. Zohla sa a zaborila jej rameno do jeho solaru, pevne zaprená do zeme, padla na koleno a päsťou mu rozdrvila koleno. Zozadu sa na ňu vrhol jej o dve hlavy vyšší kolega a zrazil ju k zemi. Nerátal však s tým že sa Monika nevzoprie a padol spolu s ňou na zem pri čom si rozbil hlavu a stratil vedomie. Monika sa rýchlo dostala spod sto dvadsať kilogramového tela a preťala mu miechu jedným ladným seknutím a pootočením. Dokonale vedeným kopom odtrhla šľachovité väzivo jabĺčka ďalšiemu policajtovi ktorému potom pätou vytvorila nádhernú preliačinu na mieste spánku, ktorá ho bohužiaľ bude stáť život. Monika ešte stále nevedela čo robí, keď padol na zem prst ktorý sa jej priplietol do cesty. Nevedela čo robí, ani keď zaútočila na okolo stojace oči a po prstoch sa jej roztiekol sklovec. Nevedela čo robí ani keď blokovala prudkým sekom Pepsovu päsť ktorá na ňu zaútočila zo zálohy. Keď Pepso videl že jeden úder to nespraví, vzal stoličku a rozbil ju o Moniku, ktorej telo bolo však bohužiaľ plné adrenalínu takže necítila ako jej prasklo zápästie a len ju to trocha zaskočilo. Až zásah ďalšou stoličkou do zápästia ju prinútil porozmýšľať nad bolesťou v zápästí, ktoré teraz už viac pripomínalo veľký a zdeformovaný nádor. „Ešte sa uvidíme, Pepso. Si mŕtvy!“ Skríkla Monika a rozbehla sa von k jej motorke. A potom domov za partnerkou.