Nasledujúce dni boli vskutku
zaujímavé. Akonáhle mi ukázali naozaj impozantnú svätyňu,
klubovňu a výcvikovú telocvičňu, rozhodol som sa spoznať
ostatných marchegistov. Postupne som spoznal Medveďa, ešte
len chlapca, no z nesmiernym talentom a fyzickými
predpokladmi, Dannyho, niekedy možno až príliš zapáleného
muža, ktorý podľa ostatných vie viac ako si priznáva a
Adama, áno, toho úradníčka, ktorý je v skutočnosti bývalý
trestanec zo strašne milým ksichtom. Čoskoro ma začali
zaúčať. Nielen prakticky, formou fyzických tréningov, ale aj
vo forme teórie. „Toto je naša biblia“ Vravel mi Danny,
podávajúc mi tenkú knihu viazanú v červenej koži. „Sú v nej
všetky príkazy, zákazy, dogmy, ako aj rituály. Nastal čas ťa
zasvätiť“ povedal vážnym hlasom. „Dnes v noci o jedenástej
buď pripravený pod mostom“ naposledy povedal a odišiel.
„Tak čo, veľký deň?“ kričal na mňa Medveď z
diaľky, smejúc sa až sa rozkašľal krásnym tuberáckym kašľom.
„Skôr noc“ zamrmlal som si, vydychujúc obláčiky pary, a v
trasúcej sa ruke som pevne zvieral pokrčenú cigaretu. Zrazu
sa na mňa spoza piliera rozbehla postava, zahalená v temnom
rúchu. Nevedel som kto to je ale jedno som vedel iste. A to
som zistil v momente keď jeho päsť tvrdo dopadla na moju
tvár a z teatrálnym prasknutím mi zlomila nos. Tvrdo som
dopadol na zem, rozbijúc si ešte aj bradu. Keď v tom som
ucítil ako ma niečo tlačí v ľavom vrecku. Ihneď som si
spomenul na kľúče, a to teda poriadny zväzok. Uchopil som ho
pevne do dlane a pri postavení som ho z otočky hodil
útočníkovi do tváre. Z hrozným zavytím sa chytil za pravé
oko, snažiac sa zachrániť zbytky oka čo sa nerozprskli alebo
ešte nevytiekli na líce. Následne som mu chytil ruku za
zápästie a za lakeť a prudkým trhnutím som zlomil ruku v
lakti. To čo urobila moja dlaň na jeho krku bola už len
formalita a ukončenie jeho utrpenia. “Výborne, veľmi dobré,
len škoda toho prvého úderu čo si dostal na nos“ Povedal
Adam ktorý sa prisám bohu objavil neviem odkiaľ hneď vedľa
mňa. „Tu je tvoja odmena“ vraví z pozdvihnutým kútikom,
podávajúc mi malú, obyčajnú perlu. “Spravil si skúšky,
gratulujem“. Adam odchádza, Medveď tiež, a ja tam stojím,
zmätený, držím v ruke perlu, a zohýbam sa odhrnúť kapucňu z
mŕtvoly. Z hrôzou sledujem tvár, teraz už zmrzačeného Jura,
toho, ktorý mi na základke kradol desiatu. Neviem čo mu
nahovorili, alebo čím ho nadopovali, ale teraz je to už
jedno...
„Doriti, doriti, kurva“ nadával som keď som sa
vláčil z telom smerom k môjmu veľkému potešeniu, dopredu
pripravenému hrobu. Telo tam padlo ľahko, aj napriek tomu
aký bol hrob úzky. Padlo na napnutú plachtu, ktorá do
prázdna stiahla kopu hliny, takže po pár podupaniach po
hline mi stačilo prevaliť kameň na označenie tela. Vzdialený
pozorovateľ by videl že na poli nie je jediný.
Jediný v celom vesmíre som sa však cítil ráno
nato zo strašnou bolesťou hlavy. „Vódú“ zakňučal som na
spolubývajúceho, no nik sa neozýval. Ticho, aké som na
internáte ešte nezažil ma celkom prekvapilo. Pomaly som sa
vytrepal z postele, nechápavo hľadiac na svoje krvavé ruky,
a mŕtvolu spolubývajúceho pri mojej posteli. Vyplašene som
vyskočil z postele, rozmýšľajúc nad tým ako ďaleko stihnem
utiecť kým ma nájdu, a akú dobrú ochranu mi môžu poskytnúť
marchegisti. Len som sa prezliekol zo skrvaveného trička,
natiahol džínsy a čo najrýchlejšie vypadol z izby. Skúter
chytil na prvý krát aj keď už bolo dosť chladno, tak som sa
mohol plný strachu a nenávisti voči sebe samému vybrať do
svätyne, kde ako som predpokladal, nájdem aspoň dočasne
úkryt na pár týždňov. Vedel som že aspoň niekto tam musí
byť. Či už Danny, alebo Adam. O medveďovi som pochyboval,
nie že by bol málo veriaci, ale predsa len mal štrnásť,
takže som mohol predpokladať že bude bývať z rodičmi. O to
väčšie bolo moje prekvapenie keď som tam našiel práve jeho.
„Čauko, kde horí?“ spýtal sa tým hnusným preafektovaným
hlasom teenagerov, ktorý tak strašne neznášam. „Ako to že
nie si doma? A aké krytie tu môžem nájsť?“ vytryskol som
naňho prúd otázok ktorý ho očividne zaskočil. „Domov nemám,
a ak chceš, tak nejaký čas tu môžeš byť so mnou. Ale teraz
si sadni a povedz mi čo sa deje, fajn? Práve robím raňajky.“
Poviem vám, ja toho chalana žeriem...
Po mnohých hodinách, prevažne chaotického
rozprávania som zistil 3 veci. Po prvé, Medveď je oveľa
vyspelejší ako vyzerá, chápe veci lepšie ako ja, a veľmi som
ho podceňoval.
Po druhé stačí keď sa na pár týždňov zdekujem sem do
svätyne, a marchegistické chápadlá všetko vyriešia. Po
tretie, už viem prečo sa bojíme tmy. V tme žijú veci proti
ktorým v skutočnosti bojujeme. A tie veci majú na svedomí
aj Medveďových rodičov. „Takže ty tvrdíš že Jura, toho zo
včera, posadli démoni? A smiem sa spýtať ako proti nim
bojujete?“ Opýtal som sa nesmelo a zmätene Medveďa. „Jasné,
ale nikomu o tom nehovor, ešte nie si dostatočne osvedčený
aby si ich mohol vidieť.“ „Počkaj, a ty akože si?“ opýtal
som sa tento krát neveriacky. „Mhm, keď zomreli moji
rodičia, marchegisti sa ma ujali, takže som rádovo asi 5-6
stupňov nad tebou“ odpovedal hrdo. „Ó, tak mi prepáčte moju
smelosť, pane“ odvetil som z popieraným smiechom, ktorý však
nevydržal dlho a obaja sme sa začali smiať na plné hrdlo.
Absurdné.
Smiech však nevydržal dlho, pretože keď sa po 20
minútovej chôdzi kamennou podzemnou chodbou predo mnou
rozprestrelo priestranstvo, asi sedem krát sedem metrov,
celá zaprataná zbraňami. Boli všade. Viseli zo stropu, stáli
na stojanoch, ako aj nimi boli olemované celé steny. Od
rôznych pištolí, cez zbrane ktoré ani neviem popísať až po
skvosty ako strieborné nunchaky, teleskopické yawary, alebo
kryštáľové amulety nabité energiou tak že žiarili a
osvetľovali väčšinu miestnosti. Ihneď som si predstavil ako
striebornými nunchakmi zlámem lakte môjmu prvému démonovi,
ako teleskopickou yawarou odstránim môjho prvého nemŕtveho,
alebo ako tou „nadupanou snajprou“ zlikvidujem posadnutého
diktátora. Ladne som ich hladkal, spomínal na desiatky hodín
tréningu. „Prečo ste mi o tom nepovedali hneď?", celý čas
som si myslel že bojujeme proti zlým ľudom?“ pričom pri
posledných dvoch slovách som prstami naznačil úvodzovky.
Keď sme sa znova ocitli na gauči, hltavo
požierajúc nesquik, sa Medveď znova rozhovoril. „Keby že ti
to povieme hneď tak by si nám utiekol. A aj keď by si to
nemal vedieť, pán S. Vraví že máš talent“ „Čože?!“ vyšlo zo
mňa spolu z prúdim mlieka a rozžutých corn flakeov, pričom
si to odniesol stôl predo mnou a časť gauča. “Ty o ňom
nevieš?“ spýtal sa úprimne prekvapene a premeral si ma
očami. „Neviem čo ti nakecakli aby ťa dostali do našich
radov, ale je načase aby si sa dozvedel pravdu.“, povzdychol
si. „Esko začal už pred dvadsiatimi rokmi, pričom začiatky
nemal príliš jednoduché. Niektorí ľudia ho mali za šialenca,
niektorí za hrdinu, isté však je že sa stretol z
nepochopením a jeho prívrženci čoskoro odišli, alebo sa
záhadne stratili. Až pred desiatimi rokmi sa mu podarilo
nazhromaždiť dostatok informácií a financií, aby sa mohol
vrátiť k pôvodnému cieľu, ničeniu démonov a zlých bytostí.“
„A ako zistíme kto je posadnutý démonom?“ „Najprv ti budeme
ciele označovať my, neskôr na to prídeš sám. Je to
jednoduché.“ Píp, pipíp, píp, pipíp, ozval sa telefón, alebo
aspoň niečo čo ho veľmi pripomínalo. „Poď máme cieľ“ povedal
Medveď a postavil sa.
„Miesto stretnutia je pri Marchégskych mostoch.
Cieľ je Danny. Zájdeme tam aj pešo, je to hneď za rohom“
vravel Medveď z kamenne vážnou tvárou. „Začal moc
rozprávať.“ „Danny?“ spýtal som sa neveriacky. Ten Danny?
Nemohol som tomu uveriť. Ako sme sa blížili, už z diaľky sa
na nás pozeral. Čakal tam na nás. Čakal spolu z Adamom.
„Tak čo, detičky“ pričom v slove detičky som
počul zhnusenie a pohŕdanie. „Je to pasca Roman, utekaj!“
Zakričal Medveď pričom sa otočil a snažil sa utiecť mne
neznámo kam. Avšak kým Medveď urobil päť krokov, Danny bol
pri ňom troma mocnými skokmi a prudkým trhnutím mu zlámal
väz. „Nié“ zakričal som stále neveriacky hľadiac na výjav
pred sebou, na Medveďa bezvládne ležiaceho na zemi a na
Dannyho, divne sa škľabiac na mňa. Ihneď mi bolo jasné čo
treba robiť. Z rýchlim rozbehom som mu do toho úsmevu
skočil, ale doslova a poriadne. Akonáhle ho moja päta
zasiahla do brady, urobil Danny za iných okolností komicky
znejúce „Huh!“ a odletel meter dozadu. Dopadol som bolestivo
na koleno a vytrhol som Medveďovi spoza opaska dubové
nunchaky a zahnal som sa naverímboha po Dannym. Chudák ešte
poriadne nepredýchal ten kop a teraz mu ešte masívne drevo
letiace rýchlosťou dvesto kilometrov za hodinu rozdrvilo tri
prsty. Náhlym a nečakaným kopom dozadu som sa na chvíľu
zbavil Adama ktorý nebol ani z polovice taký tichý ako si
predstavoval. Vytrhol som mu pritom z rúk menší meč, alebo
skôr väčšiu dýku, a sekol tam kde ešte pred chvíľou ležal
Danny, ktorý sa na moje veľké prekvapenie medzitým rozbehol
do poľa, zrejme k nejakému únikovému prostriedku. Rozbehol
som sa za ním, a letiaci meč ktorý rotoval vzduchom
následkom toho že som ho hodil mu zasiahol ľavé rameno a
stiahol ho k zemi. A tu sa prejavili Dannyho roky praxe a
tréningu. Z mečom trčiacim z ramena, rozdrvenými prstami a
sánkou zarazenou tak hlboko už ani nepripomínal človeka. A
čo nespraví ten zmrd? Plazí sa ďalej. Našťastie pri mojom
dupnutí na jeho chrbát už nekládol odpor. Možno preto že meč
zmenil destináciu z jeho ramena na jeho krk, kde sa ešte
donedávna nachádzala Dannyho podrazácka hlava. Otočil som sa
stihnúc zachytiť akurát Adamovu päsť mieriacu mi na krk
mojou päsťou. Adam zakvičal, schytil sa za päsť a okamžite
na mňa zamieril lakťom, ktorý okrem stoviek iných činností
aké lakeť vo voľnom čase robí zasiahol aj moje ucho,
namaľujúc mi tým pred oči galaxiu zo všetkými hviezdami.
Dopadol som na zadok, nepríjemne si narazil kostrč, a nebol
som schopný vnímať vôbec nič. Keď v tom ma napadol
spásonosný nápad. Prevalil som sa na chrbát a zúrivo som
začal kopať do vzduchu z dúfaním že trafím Adamove ego.
Podľa pocitu v nohe že som zasiahol niečo mäkké, a drviac to
podrážkou a podľa narastajúceho Adamovho skrímu som mal dosť
dôvodov si myslieť že som uspel. Prudko som rozlepil oči a
keď som uvidel Adama krčiť sa pri mne na zemi, vrhol som sa
na jeho tvár, no jeho pohľad ma odradil. Mŕtvoly sa sa
predsa nebijú. Zrejme infarkt z toho že som trafil jeho malú
pýchu. A asi to tak aj bolo, uvedomil som si, keď som uvidel
krvavý fľak v jeho rozkroku. Teraz som sa však musel zbaviť
tiel.
Vykopanie dvoch hrobov mi zabral úctyhodných
šesť hodín. Tým dvom sviniam som prešacoval vrecká, a našiel
som u každého perlu, nejaké peniaze a jednu zbraň. Takú
obyčajnú devinu. No bude stačiť. Medveďa som pochoval
zvlášť, a vrecká som mu nechal tak. Môj posledný problém bol
zbaviť sa mŕtveho spolubývajúceho na Mlynskej v internáte.
Vtrhol som do svätyne, z nádejou, že medzi
Medveďovými vecami nájdem všetko čo budem potrebovať.
Našťastie bolo v svätyni toľko bordelu že som poľahky našiel
čo som hľadal. O štyridsať minút som už čakal na výpadovke
na diaľnicu a stopoval. Nie, nechcel som utiecť, aj keď
vlastne svojim spôsobom hej. A zdá sa že tento deň mám
naozaj viac šťastia ako rozumu. To však neplatilo pre šoféra
cisterny ktorý mi zastavil. Dúfam že nemal ženu alebo deti.
Takisto som dúfal že internáty, do ktorých za pár minút
narazí cisterna z dvanásť tisíc litrami benzínu pod tlakom,
a zrovná ich zo sebou budú prázdne. A potom by som sa mohol
utiahnuť k Marchegským mostom do svätyne. A priadne si to
tam prezrieť. V ten večer začalo pršať.
Bol som posledný marchegista.
Aj ja som len človek. Toľko smrti naokolo ma
uviedlo do takej hlbokej depresie, že po mojom návrate z
internátov do svätyne som asi päť dní chodil po svätyni,
rozprával sa sám zo sebou a hladil obrovskú zbierku zbraní.
Všetky predmety mi pripomínali môj minulý život, z ktorým
som musel chtiac nechtiac skončiť. Vonku pršalo práve tretí
deň, keď som sa rozhodol že sa musím vzchopiť, začať aktívne
brániť svätyňu pred náhodnými okoloidúcimi ktorých bolo
niekedy až podozrivo veľa. A hlavne som musel vytvoriť
skupinu, lebo na verejnosť som zatiaľ nemohol. A musel som
zistiť kto je pán S. Mal som na neho veľa otázok.
Dýchajúc ľadový vzduch sediac na moste, fajčiac
ďalšiu petru a dážď mi pomaly zmýva krv z rúk a tváre, na
ktorú sa mi lepia mokré dlhé vlasy. Za mnou jazdia obrovskou
rýchlosťou vlaky, ohrozujúc moju bezpečnosť, no mňa to vôbec
neznepokojuje. Vedľa seba mám tri perly, zaiste ľudí ktorý
vám chceli ublížiť. Slnko nemám moc v obľube, preto mi
vyhovuje že už tretí týždeň prší. Práve za mnou presvišťali
kolesá nákladného vlaku keď som ucítil ten dotyk smrti,
hlasy, to nutkanie zabíjať. Vo vrecku ma začala podozrivo
tlačiť britva, využiteľná v prípade núdze ako yawara.
Hompáľajúc nohami som sa započúval do zvuku kolies.
Tentokrát však nie vlakových. Zoskočil som dvojitým saltom
z mosta, zrúknuc hrubým hlasom „STOJ!“ obrátila sa ku mne
osoba , očividne vystrašená. „Hovorím ti stoj! A trp za
svoje skutky, ty špina“. Hoci sa snažila vystrčiť na mňa
svoje pästičky, videl som na nej že je vystrašená, a nemyslí
to vážne. Jedným mocným kopom na hruď som ju poslal na druhý
koniec chodníka, pričom keď sa snažila zdvihnúť hodil som sa
na ňu celým telom, napnutým ako pružina, no z tvárou kľudnou
ako budhistický mních. Tentokrát však prekvapila. Akonáhle
som dopadol na tvrdý asfalt, pochopil som že v tejto
kreatúre je viac než len slabá odvaha. Keď sa odkotúľala
z môjho dosahu, bleskurýchle som vstal a mocným kopancom do
žalúdka som jej ukázal kam patrí. Vytiahol som britvu
a zahnal som sa po ľavom oku. Nedbajúc na krik som
neprestával a sekal po tvári a rukách snažiac sa dostať na
hrdlo. Až keď mi dopadli prvé kvapky krvi na tvár pochopil
som že je koniec.
Už niekoľko týždňov som žil takmer v úplnom
tichu. Nemal som rádio, telku, internet, a hlavne, nemal som
sa z kým porozprávať. Z mučivého ticha som sa dostal jedine
keď som zabil niekoho, kto sa príliš dlho potĺkal
v blízkosti mosta, ohrozujúc tým moje bezpečie. Vedel som že
čoskoro príde čas keď budem musieť nájsť niekoho, kto bude
moja spojka zo svetom. Rozhodol som sa preto navštíviť
najbližšiu internetovú kaviareň, najlepšie hneď v Devínskej.
Preto som si našiel jeden kung fu klub v Dúbravke, ktorý, na
moje veľké potešenie že moje sledovanie bolo úspešné,
zamieril do neďalekého podniku. Zbytok bol jednoduchý.
Akonáhle som sa s nimi dal do reči, zistil som kto je
ovplyvniteľnejší, a kto nie. Psychológia je veľmi jednoduchá
vec. Hádžete do človeka veci a predpovedáte čo z neho vyjde.
Potom to bola otázka už iba pár stretnutí, a mal som možnosť
privítať v svätyni nového člena. Nikdy som nebol dobrý
učiteľ, tak vám ani nebudem opisovať jeho výcvik a zaúčanie,
mojím cieľom bolo skôr vycvičiť ho ako autonómnu jednotku,
fungujúcu pod hlavičkou marchégskych vrahov.
